Kliatba večnosti (Nemŕtvi #1)

19. kapitola - Motivácia

„Máš zákazníka v šiestom boxe," oznámila mi Tara bez toho, aby sa odvrátila od dolaďovania ružového kokteilu. Obvykle im nevenovala taký záujem, ale klub zíval prázdnotou. V piatok večer tu nebývalo málo ľudí, avšak obyvatelia Moon Bay sa čoraz menej zdržiavali po zotmení mimo domova.

Bolo krátko pred polnocou a ja som počítala minúty do odchodu. Ledva som držala oči otvorené. Žiadalo si to veľa energie skrútiť ústa do úsmevu a s dvihnutou hlavou vykročiť k boxu, ktorý sa nachádzal na konci podniku. Väčšinou v ňom sedávali zamilované páry, ukryté pred zrakmi zákazníkov a ďaleko od pódia i tanečného parketu.

Čím bližšie pri boxe som sa nachádzala, tým neistejšie som kráčala. Chlpy na rukách mi stáli. Ťažšie sa mi dýchalo. Mala som zlý pocit. Taký zlý, že som sa preň zastavila dva kroky od stola. Hoci som osobe pri ňom nevidela do tváre. Hoci som z neho zahliadla len krátke svetlohnedé vlasy.

Rozochvela som sa a urobila nepatrný krok vzad.

„Poď sem," prehovoril ku mne mrazivý hlas, „poď a sadni si ku mne."

Váhala som. Keby ma chcel zabiť bez ohľadu na svedkov, nečakal by, kým si ho nájdem. A pokiaľ nemienil urobiť scénu, mohla som pred ním ujsť.

Zahliadla som Rogerovu ruku. Natiahol ju pred seba a zovrel okraj stola.

Zaťala som si nechty do dlaní, túžiac po nejakej zbrani. Vystačila by som si aj s príborovým nožom. No na dosah som mala akurát pero vo vrecku zástery.

Vystrela som sa ako doska a vykročila k nemu. Môj strach bol iracionálny. Pochádzal z čias, keď som sa nevedela brániť. Áno, už mi raz nakopal zadok, ale to sa podarilo viacerým. Nikdy som sa z toho psychicky nerúcala.

Zastavila som sa pri stole. Telo som mala napnuté a pripravené na útok. V ušiach mi hučalo a srdce mi tĺklo tak silno, až ma z toho bolelo v hrudi.

Tentoraz na mňa hľadeli jeho olivovozelené oči. V prítmí pôsobili obzvlášť tmavo, takže ma to neupokojilo. Na bledej tvári mu vynikal veľký úsmev. Sedel tam v čiernom tričku a džínsach. Rozvaľoval sa, akoby bol doma na pohovke. „Dlho sme sa nevideli." Ukázal na sedačku naproti. „Pripoj sa ku mne."

Nedokázala som síce poriadne prehltnúť, ale aj tak zo mňa uniklo: „Som v práci, nemôžem tu vysedávať."

Oči mu zažiarili načerveno. „Sadni si," precedil cez zuby.

Počúvla som. Zložila som ruky dolu, potom som si ich prekrížila na hrudi.

Jeho telo sa opäť uvoľnilo. „Zvážila si môj návrh?"

„Moja odpoveď sa nezmenila." Naklonila som sa dopredu. „A nezmení sa bez ohľadu na to, koľkých ghúlov po mňa pošleš. Aj keby som rodičov z duše nenávidela, nespolčila by som sa s niekým, kto mi zabil matku."

„Počúvala si ma vôbec? Nezabil som tvoju matku."

„Nehovorím o Kassandre." Jej meno ma pálilo na jazyku. Až doposiaľ som ho nevyslovila nahlas. „Hovorím o svojej skutočnej matke."

Oprel sa lakťami o stôl a ja som sa chrbtom prirazila k opierke. Keby som sedela na stoličke, intenzita toho úderu by ma prevrátila. „To ona podpálila váš dom. Najskôr aby mi zabránila získať voľačo tvoje, čo by mi ťa pomohlo znovu nájsť. Čiže ak tam v ten večer zomrela, stalo sa tak jej vlastným pričinením."

Moja zvedavosť bola opäť silnejšia než rozum. „Ak?"

Nachýlil hlavu na stranu. „I teba považuje svet za mŕtvu a predsa tu sedíš." Odmlčal sa, ale keď som na to nezareagovala, pokračoval vo svojom monológu. „Dostal som sa k policajným správam z tej... nehody. V dome objavili dve telá zhorené na uhoľ. Obaja vieme, že to nie je možné – pokiaľ tvoja matka práve pre tento prípad nedržala v pivnici nejakého rukojemníka. A ak polícia klamala o tomto, kde máš záruku, že neklamali aj o druhom tele?"