Kliatba večnosti (Nemŕtvi #1)

13. kapitola - Priblíženie

Budeme meškať. Museli sme zaskočiť ku Carmen domov.

Zatvorila som Alexandrinu správu a odložila mobil do vrecka. Obvykle som sa z práce domov neponáhľala – nečakalo tam na mňa nič okrem domácich úloh a prázdnej chladničky. Dnes som sa výnimočne mala na čo tešiť. A prekvapila som samu seba tým, že som sa na stretnutie s dievčatami naozaj tešila.

A ony budú meškať. Aké nečakané.

Hodila som si batoh na plecia a opustila spoločenskú miestnosť. Modrý mesiac v porovnaní so situáciou pred hodinou prakticky zíval prázdnotou. Len pár návštevníkov sedelo tu a tam nad pohárom vína či zvyškom svojej večere. Možno práve preto som ho medzi nimi našla tak rýchlo a jednoducho.

Casey sa práve usádzal za svojím tradičným stolom. Opäť sám.

Šla som ako na autopilota. Než si ho všimla Gabi, pripravila som mu jeho nechutnú čiernu kávu a čo nevidieť som ju kládla pred neho.

„Nech sa páči, tvoja káva," zašvitorila som.

Zodvihol hlavu s úsmevom na perách. „Čierna s niečím sladkým navyše? Presne ako ju mám rád. Ďakujem."

Oprela som sa o stôl. Tepna pulzujúca na jeho krku ma rozptyľovala, takže som možno znela až príliš dychtivo, keď som hlesla: „Dúfam, že si pochutnáš." Prisunula som k nemu kúsok nášho presláveného citrónového koláča, ktorý som ukrývala za chrbtom.

Rozosmialo ho to a mňa jeho smiech v okamihu nakazil. „Naozaj začínam byť až taký predvídateľný?"

„Možno trošičku." Zahryzla som si do pery, aby som sa príliš neuškŕňala.

„Odchádzaš?" opýtal sa pri pohľade na môj batoh. Bolo odo mňa trúfalé nahovárať si, že ho to netešilo? Tváril sa srdečne a optimisticky, ale nedokázala som preniknúť hlbšie.

„Práve sa mi skončila šichta."

„Takže ti nič nebráni v tom, aby si sa ku mne pripojila na šálku kávy?"

„Nepijem kávu," odpovedala som bezmyšlienkovite. Tri sekundy nato som pochopila, na čo sa naozaj pýtal, a ďalšie dve som sa rozhodovala, či ostanem alebo ujdem. „No ponúkame skvelé čaje." Hodila som vak na zem a posadila sa. Nadvihla som obočie v očakávaní jeho reakcie na moje pochabé správanie.

Mlčal. Usmieval sa a v očiach mu tancovali tie známe iskričky.

„Gabrielle," oslovila som Gabi, keď práve letela okolo, predstierajúc, že neexistujeme. Zvrtla sa na päte tým zvodným tanečným spôsobom, akým sa neustále pohybovala. Pozrela sa na mňa, potom naňho a zas na mňa. Vystrčila bradu a našpúlila pery. „Bola by si taká láskavá a priniesla mi ovocný čaj?" Ani som sa tak neusmievala, ako skôr predvádzala svoj chrup. „Vďaka."

„Samozrejme, Lina," vyštekla a rezko odkráčala preč.

Ovládla som nutkanie zaškrípať zubami. Skôr by som ju mala ľutovať, že sa zmohla iba na taký trápny detinský úder pod pás.

Casey ma sledoval. Zdalo sa, že na naše hašterenie – ktorého objektom bol, koniec koncov, on – voľačo povie. Namiesto toho si odpil z kávy. „Prečo ťa tu každý volá Lina? Neznie to ako prezývka k tvojmu menu."

„Je to prezývka k môjmu krstnému menu." Mykla som plecami. „Neznášam ho, preto ho nepoužívam. Spravila som tú chybu, že som ho raz prezradila Tare – tej barmanke v klube – a dodnes to ľutujem."

Spýtavo nadvihol obočie. „A povieš ho mne?"

Zaváhala som, preto moja odpoveď neznela tak rázne. „Nie?"