Timan✔️

,,Trpel vtedy otec veľmi?"

,,Volala mi Henrieta, že by potrebovala pomoc na farme lebo im vypadol stajnik a ony v Piatok odchádzajú… tak či by si mi mohla dať na dva týždne voľno a prevzala si prípad Karii" silno sa zadúmala a potom s úsmevom prikývla, ,, Užite si to tam". Vďačne som sa na mamu usmial a išiel si ďalej svojou cestou. Vybavil som pár prípadov a ako poslednú som mal dnes Kariu.

,, Dobrý deň slečna Karia" sadol som si na stoličku oproti nej a ona sa na mňa usmiala.

,,Ste pekný muž pán doktor" pozrela na mňa a jemne sa zapýrila.

Mierne som sa zasmial a začal som jej pokladať otázky.

,, Vaše meno?"
,,Anomi Greyová"
,,Mali ste aj iné meno?"
,, Áno, Karia Mierna"
,,Ako sa volám ja?" Pozrela na moju menovku na plášti.
,,Nickolaj Mierny Kamerson" pri slove Mierny sa jemne usmiala.
,, Koľko máte rokov?"
,, Pätnásť"
,, Bývalí ste predtým ako ste prišli sem s rodičmi?"
,,Nie pane, mojich rodičov nepoznám"
,,Kde ste teda vyrastali?"
,,V detskom domove od piatich rokov"
,,A predtým?"
,,To si dobre nepamätám" pozrela mi do očí, niečo sa jej mihlo v jej očiach.
,, Nepamätáte si nič čo bolo za tých päť rokov?" Mierne som začal naliehať na tejto otázke. Veril som, že aspoň niečo si pamätať bude. Tak veľmi som tomu veril no stále som držal kamennú tvár.

,, Pamätám si jednú spomienku.." a vtedy sa zase všetko pokazilo. Prestala ma vnímať a začala neznesiteľne kričať a kopať okolo seba.

,,Dajte mi pokoj! Ja vás nepoznám! Pomoooc! Pomoc! Pomoc! Timaaa! Timaaa! Preboha nie! Krv! Hlava! Bolesť! Pomoc!" Neuveriteľne sebou metala a bál som sa aby si neublížila. Zavolal som ľudí aby ju odniesli späť do jej izby a oprel si hlavu do rúk.

Moje malé dievčatko takto trpí. Bol som tak veľmi blízko. Už som to mal na dosah a všetko sa zrazu rozplynulo. Slzy mi nekontrolovateľne stekali po lícach a dopadali na dosku stola. Malá bruneta staršieho veku ma pevne stisla v objatí a chlácholivo ma čičíkala. Cítil som sa opäť ako malé dieťa, ktoré si rozbilo koleno a teraz plače a jeho mama ho ukľudňuje. Spomenul som si na moju biologickú mamu, na jej krásne hnedé vlasy a vrúcne zelené oči plné lásky. Zomrela tak veľmi mladá. Spomenul som si ako mi čítala z knižočky keď som mal šesť či sedem rokov. Spomenul som si ako som otcovi vyčítal, že mi nahradil matku Joanou. Nevedel som ju nikdy prijať a neviem ju dodnes nazvať mamou i keď mi veľa pomáhala. No mama je len jedna pravá. Spomenul som si ako ma Joan karhala keď Mellissa otehotnela a hovorila mi aký som hlúpy a ako si ničím život. Vtedy som jej neveril dokým mi Kariu nevzali a Mellissa sa nezabila. Spomenul som si ako som našiel otca utopeného vo vani. Oh oci ako veľmi mi chýbaš! Pri tejto spomienke mi bolestivo stislo srdce.

,,Trpel vtedy otec veľmi?" Zdvihol som zrak ku Joan.

Zarazene na mňa pozrela a v jej očiach sa zračila bolesť, ,, Snažila som sa mu pomôcť Nick, ale nie vždy sa to dá... veľmi ho bolela strata Calii a nevedel sa z jej smrťou zmieriť… ale viem jedno isto veľmi ťa ľúbil aj keď pil a kričal po tebe veľmi ťa miloval Nick" v jej očiach sa zračili slzy a ja som plakal ako malý chlapec. Presne pre toto som sa stal psychiatrom no aj my máme city, nie sme stroje ale sme tiež ľudia, ktorý cítia.

,, Ďakujem mami" prvý krát som jej povedal mami a jej šťastím vyhŕkli slzy z očí. Bolo zvláštne ju nazvať svojou mamou, ale cítil som to za správné. Ujala sa ma aj po tom čo všetko sa stalo. Mohla má dať kľudne do detského domova, ale nespravila tak a vychovávala ma ako vlastné dieťa a za to som jej neuveriteľne vďačný. A hlavne za to čo si so mnou vytrpela, hlavne v puberte.