Samota, krehká sťa lupeň ruží
Stratená duša do nej sa zľahka zamotá
So šťastím či starosťami, do nej sa súži
Tichá vŕba vlajúca nad myšlienkami, to je tá samota.
Jemné či silné slová bubnujú pri potoku,
Vŕba tichých pred svetlom pekelným chráni,
Zatiaľ čo skrúšená duša hľadá zátoku
Kde sa bolesti navždy stráni.
Tak ľahká a slobodná je tá osamelosť.
Pre niektorých liek, pre iných miesto, kde strácajú škodoradosť.
Pre mňa je to radosť, smejúca sa na všetky strany
Kedy moja múza, pero od všetkých sa stráni.
Priam letný prístav pre moju loď.
Len mi nápady do náruče zhoď
A ja im darujem krídla, ako mnohým ďalším.
Nechám im víchor, bojujúci s listím.
Len leťte ďalej do sveta nemilosrdného
Bojujte so skalami, ja vás schovám
Do tieňa vŕbieho, kôli šumu slabnúceho
Do dospelosti si vás vychovám.
1.1.2019
YOU ARE READING
Veršovaná spoveď
PoetryMožno neviem písať, nemám talent, nemám "básnické črevo". Možno aj hej. To je teda prvá vec, ktorú musíte vedieť pred tým, ako otvoríte túto knihu. Čo by ste mali tiež vedieť je, že zasahujete do môjho súkromia - teda, vyzývam vás, aby ste doň nahli...
