Úsmev mŕtvych

Kapitola IV

Vlasy mal dlhé a zlaté, zapletené do obyčajného vrkoča. Jasné jastrabie oči, ktoré niesli farbu zlatých dračích šupín sa upierali na čierne rukavice. Na jemnej koži, z ktorých boli vyrobené, boli nakreslené dva kruhy. V tom väčšom kruhu bol štvorec, cez ktorý prechádzal menší kruh a v menšom bol malý kosoštvorec. Chlapec sa tváril neutrálne, hlavou mu behali myšlienky len na jednu bytosť; na svojho brata.
Stál v strede veľkej miestnosti z mramorových stien. Pochodne po stenách vytvárali mihotavé tiene. Na dlážke z hladkého čierneho kameňa bol nakreslený kruh. Stál na jeho osi a upieral zrak na rukavice. Rukavice, ktoré ležali na stole z mesačného kameňa. Okolo kruhu stáli osoby v jasno bielych plášťoch, ktoré sa dotýkali zeme. Osoby v ňom boli zahalené. Jediné čo bolo vidieť boli ich ruky, ktoré nosili ten istý symbol, aký sa vynímal na tom stole.
Malou sieňou sa začala rozliehať hudba zvonov. Preťala všetko ticho a ohlasovala začiatok nového dňa. Mesačné svetlo prenikalo cez malé okná. Zvony sa ozývali v ušiach všetkých ešte dlhú dobu po ich konci. Hneď ako sa všetko ponorilo do ticha sa spustil krátky spev v dračom jazyku. Chlapcovi slová nič nehovorili, jeho znalosti dračieho jazyka boli chabé, zatiaľ čo trinásti muži, ktorí ho obklopovali zo všetkých strany poznali význam každého slova.
Dračí jazyk zahynul s odchodom drakov, po ktorých sa zľahla zem. Pred dvesto rokmi ich zem opustili všetky bytosti. Zostali len ľudia a elfovia.
Chlapcove oči potemneli. Stuhol a narovnal sa ako rovná palica. Jedine hlava mu zostala visieť. Výrazná brada sa dotýkala kľúčnych kostí. Ruky, ktoré mal pozdĺž tela sa začali pomaly zdvíhať. Chystal sa paže upažiť, no v polovičke cesty sa zastavili. Dozneli posledné slová v stratenom jazyku. Chlapec zdvihol hlavu. V očiach sa mu zalesklo a ich farba bola jasná a výrazná ako predtým.

*

,,Pozor!" okríkol Walter Aleitheu, ktorá na poslednú chvíľu uskočila pred smrteľným útokom zakliatej beštie. Vďačne pokývala hlavou a pozrela sa tomu do očí. Po chrbte jej prebehol mráz. Myseľ mala zastretú, nedokázala poriadne premýšľať. Srdce jej zbesilo bilo. Podobne bol na tom aj Edward, ktorý sa zdvíhal zo zeme. Monštrum sa zdatne vyhýbalo nastraženej pasci; kruhu, ktorý bol vytvorený pomocou všetkých mečov Padlých bojovníkov. V lese sa odohrala veľká bitka, ktorá avšak dopadla prehrou a kráľovstvo zmizlo z mapy a mysle ľudí.
Walter poslal na beštiu žiarové blesky, ktoré mu vyšli z obidvoch rúk. Dvojmetrová obluda sa otočila jeho smerom tak rýchlo, že sa mu prehodil šarlátový plášť cez mohutný chrbát, miestami plný šípov na druhú stranu. Obrovský zvierací pysk sa otvoril a z neho vyšiel zvierací rev plný hnevu. Ani jeden z nich si nikdy nepomyslel, že toto stvorenie bude mať v takejto podobe rozum, ale opak bol pravdou a niekedy ich dosť zaskočil.
Bojovali takto pol hodinu. Všetci padali únavou, ale nie a nie ho tam dostať. Nie a nie ho tam nalákať ani dotlačiť. Čierno vlasá elfka sa musela vzdialiť a načerpať sily, zatiaľ čo ryšavý a Walter bojovali ďalej. Čas utekal pomaly. Tancovali okolo kruhu, akoby tam bola bezodná priepasť.
Útek pred ním bol dosť namáhavý, neustále vysielanie slabých kúziel na jeho hrdzavé brnenie ich vyčerpávalo viacej, než samotné namáhavé kúzla. Keď sa zdalo všetko beznádejné, vkročil tam. Vkročil do kruhu z mečov jeho druhov. Zreval mohutne a prekvapene. Zmeravel na mieste. Nemohol sa hýbať. Sledoval ich veľkými červenými očami a len vyčkával na to, kedy mágia pominie a on ich bude môcť rozpárať na márne kúsky.
,,Tu lebku!" vykríkla tento krát čierno vlasá elfka na svojich kolegov. Tí si vymenili medzi sebou očný kontakt. Chvíľu trvalo, kým sa jeden z nich pohol vpred k starému dubu. Starý dub v sebe ukrýval lebku mága, ktorý vyslal kliatbu. Stačí ju len zničiť, ozývalo sa vzduchom. Ich dych sa pomaly upokojoval a oni cítili víťazstvo v kostiach. Všetci vedeli, že sa už nič nemôže pokaziť. I cez to, že stále neboli za tým všetkým sa atmosféra v lese vyjasnila, aspoň pre nich troch.
Ako prvý vykročil ryšavý polovičný elf. Kráčal rýchlo a svižne. Dokonca sa zdalo, že si dáva načas a do svojich krokov zapája eleganciu mačky. Hmla bola všade okolo nich, pokrývala kmene stromov, ktoré boli stovky rokov staré. Bola všade, okrem miesta, kde sa odohrával ich boj. Nemali ani tušenie, že ešte nekončí.
Edward zastavil pred zlomeným stromom a začal hľadať lebku. Stovky rokov sa na nej podpísali a samotná príroda tiež. Bola pokrytá blatom, na miestach jej chýbali časti. Vypadala tak krehko. Natiahol k nej ruky a zdvihol ju. Zdvihol ju nad seba a chystal sa s ňou hodiť o zem, akoby sa snažil rozbiť kameň, ale až vtedy ukázala lebka svoju skutočnú moc.
Zatmelo sa mu pred očami, zdalo sa, že stratí kontrolu nad vlastným telom, ale on stál ako prikovaný k zemi, než sa pohol. Pustil lebku a rozhliadol sa okolo seba s vydeseným výrazom. Lebka dopadla na zem; celá bez jediného škrabanca, alebo čo najmenšieho poškodenia. Walter prekvapene zažmurkal a svoj zrak preniesol na Edwarda, ktorý práve viedol boj s neviditeľným protivníkom. Walter a Aleithea si vymenili zvedavé pohľady a nakoniec sa mu vydali na pomoc. Hnedovlasý polovičný elf zaútočil mocným plameňom na lebku, ale skôr než sa k nej stihli dostať sa rozplynuli ako tieň keď vyšlo slnko spoza oblakov. Urobil pár krokov dozadu. Jeho vnútro preťal strach a pocit bezmocnosti. Tak ako jeho spoločník si začínal všímať všetko to zlo. Všetko čoho sa bál teraz stálo naproti nemu. Pripadal si ako malá myš a nad ním sa týčilo niekoľko desiatok mačiek, ktorým škŕkalo v žalúdku.
Zrak mu potemnel v momente, kedy uvidel jeho veľkú postavu zahalenú v čiernom plášti. I cez to videl lesklé brnenie. Na jeho ramenách mal znak Padlých Rytierov. Nevidel mu do tváre ba nevidel ani jeho oči. Muž bez tváre, hrozbu, ktorú si predstavoval každú noc stála opäť pred ním a opäť mali viesť boj. On sa však nechcel vzdať. Aj cez to, že z jeho hlavy zmizol veškerý reálny svet a vystriedala ho mocná ilúzia.
Jedine mladá plnokrvná elfka stále neohrozila lebku mága a tak ju jej čary minuli. Snažila sa ich zbaviť ilúzii pomocí kúziel. Jej pohľad padol na monštrum v kruhu mečov, ktoré pomaly získavalo nadvládu nad svojím telom. Preťal ju strach. Sama seba ubráni pred ním len tak-tak a ešte mala chrániť svojich kamarátov. Vzduch, ktorý mala v pľúcach záhadne zmizol a ona sa ho snažila popadnúť. Videla pred sebou svoju rodinu. Stáli pred ňou a zamávali jej. Ich odev bol presiaknutý ich vlastnou krvou. Pomaly podliehala aj ona. Ona sa však nebála toho, čoho sa báli tí dvaja. Nebála sa o zem kde žila. Bála sa o svoju rodinu. Po tvári jej stiekla slza a pokľakla na obidve kolená. Pohľad na jej rodičov ju ničil. Chcela kričať.
Nemohla.