Úsmev mŕtvych

Kapitola V

Život v krčme nebol nikdy nudný nikde v kraji. To platí aj na územie Padlých Rytierov. V krčme "U starého kočkodláka" hudba vyhrávala ešte hlasnejšie než predtým. Muži či ženy spievali, popíjali a oslavovali ich ďalší postup. Medzi nimi sa nachádzala osoba, na pohľad vyzeral ako malé dieťa, ale kto sa pozrel bližšie uvidel hodinky, ktoré ukazovali jeho hodnosť; pravá ruka Veliteľa. Vlasy mal hrdzavé a uviazané, aj cez to, že bol vnútri mal na hlave čierny klobúk a jeho modré oči sledovali hladinu červeného vína, ktoré mal vo svojom pohári. Všetci okolo neho sa usmievali a radostne spievali, len on bol ponorený vo svojich myšlienkach. Na tvári mu hral zamyslený a pochmúrny výraz. Nezdalo sa mu to. Nič z toho, čo sa doposiaľ stalo mu nesedelo v kartách.
Minúty bežali a on bol stále seknutý na jednom mieste. Vedel, že tu nemôže len tak sedieť, tá veselá nálada ho otravovala a aj Chuuya; osobnosť, ktorú nemá nikto rád sa zhodol s Urielom, že to tu je otravné.
,,Generál, čo vy tu?" ozval sa dievčenský hlas prekvapene. Snažila sa znieť prekvapene. Predsa len, o ich stretnutí nemal nikto vedieť.
Nastražil uši a okamžite spozornel. Zmohol sa len na slabé oddýchnutie. Nemal na ňu dnes náladu. Nie vtedy, kedy má plné ruky práce, ale aj tak s ňou potreboval rozprávať. Noc sa ešte len začínala a jeho spojenec mal prísť až o niekoľko hodín. Zdvihol k nej zrak a sledoval ako si k nemu sadá. Mala na sebe červené šaty. Musel sa zamračiť, ona šaty nenosí. Hnedé oči uprela do tých jeho a chvíľu ho skúmala.
,,Nezavolal som ťa na oslavu," vystrel sa a napil sa zo svojho pohára. Víno mu tieklo dole hrdlom. Doprial si pár dúškov a pohár odložil stranou. Upravil si kabát a poobzeral sa okolo seba, aby si bol istý, že ich nikto nesleduje. Orlím pohľadom pozorne prechádzal po mužoch v červených uniformách. Niektorí mali na hrudi pri srdci malé medaile alebo odznaky, symbolizujúce hodnosť. Všetci už mali v sebe viac alkoholu a tak by nikto nebol schopný počúvať ich rozhovor.
,,Ja viem, ale musím pôsobiť vierohodne nie?" nadvihla obočie a natiahla sa pre jeho pohár, aby si odpila z jeho vína. Malý muž len zavrčal a pohár sa sám posunul. Dievča sa zamračilo ale nakoniec vzdala boj s mágom. Ona sama bola veľmi nervózna. Nepoznala plán. Nevedela o čo pôjde. Jej postavenie dokonalo využíval.
,,V prvej rade, zmienil som sa s tým, že mám v ich hlavnom tábore spojenca? Tiež mi je oddaný svojou krvou a životom," zaškeril sa. Hrdo sa vystrel a načiahol sa pre svoj krčah. Vypil víno a hneď na to si utrel ústa. ,,Dnes sa s ním stretneme," oznámil a zdvihol sa. Nechal na stole pár peňazí, ktoré prevyšovali cenu vína. ,,Kúp si niečo na cestu a vymeň tieto handry za niečo normálne. Ideme do lesa, nie na bál," dodal a pomaly odišiel k davu zabávajúcich sa ľudí. Dievča sa pohŕdavo dívala ako jej mizne z dohľadu; ako sa stráca v mori z ľudí.

*

Stáli pred stajňou. Uina kontrolovala sedlá obidvoch koní; šedej a bielej kobyle. Uriel stál ďalej a sledoval nočnú oblohu. Nebo bolo posiate miliónmi hviezd. Jedna väčšia než ta druhá, ale aj tak všetky svietili rovnako.
,,Nezáleží na veľkosti. Aj keď sú malé, osvetlia všetko zarovno. Vyrovnajú sa tým veľkým, alebo ich dokonca prekonajú v sile," prehovoril. Na tvári mu panoval úsmev. Aj keď sa často cítil ako trpaslík v oceánu obrov, hviezdy mu vždy ukázali, že na veľkosti nezáleží.
,,Možno tak u teba, ale obyčajní ľudia to takto nevidia. Ty si mocný mág, oni sú nič," odpovedala mu a posledný krát sa ubezpečila, že všetko drží tak ako má. Zobrala kone za uzdu a išla k nemu.
,,Preto to raz zmením," dodal a prevzal si uzdu svojho tmavo šedého koňa. Aj keď bola tma a nikde na okolo nebola ani len pochodeň, modré oči koňa nezanikli. Obaja sa vyšvihli do sedla a vydali sa na určené miesto. Dosť ďaleko od územia Padlých Rytierov a od územia rebelov. V tme sa mu zaleskli zuby a celý spokojný sám so sebou pokračoval v ceste.
Najskôr vyšli po kamennej ceste po okraji mesta, ktoré bolo pod veľkým hradom. Mesto bolo samo o sebe veľké, ale aj keď tu bolo ich hlavné sídlo, hlavnému mestu sa nevyrovnali. Jui Lamn bolo mesto, kde sídlili vojaci a ich rodiny. Aj keď nebolo nijak ohradené, nikto sa sem nikdy nedostal.
Pomaly sa dostali do lesa. Míňali jeden strom za druhým, kamenné cesty vystriedali lesné cestičky. Sem tam okolo nich preletela sova, alebo len zahúkala. Cesta im bežala rýchlo a o niekoľko hodín, kedy prešli niekoľko míľ dorazili do svojho cieľa. Hlavné mesto ríše Padlých Rytierov; Kiy Ver. Mohutné kamenné veže siahali k nebu. Pod drevenými strechami sa skrývali vojaci, ale títo už neboli ľudia ani elfovia. Ich telá boli hrbaté, pokryté zelenými uniformami. Pokožku mali taktiež zelenú. Dlhé špicaté nosy a dlhé pazúre na rukách. Hlavné mesto bolo opevnené hradbami. Zastali pred veľkou bránou. Uriel vytiahol svoje hodinky a zdvihol ich do vzduchu. Po chvíli čakania sa brána otvorila a oni mohli pokračovať ďalej.
Mesto bolo veľké, husto obývané elfami, ľuďmi a goblinov, ktorí sa stali mestskou hliadkou. Uina všetko okolo seba sledovala. Ešte v hlavnom meste nebola. Behala orieškovými očami sem a tam, sledovala kasárne u brány, ktoré postupne vystriedali domy z kameňa a neskôr vily.
,,Ako sa ti tu zatiaľ páči?" spýtal sa jej mladý muž. Medzi goblinmi sa cítil trochu lepšie. Boli o niečo menší než on a tak si pripadal ako obor on sám. Na jeho tvári hral kamenný výraz. Elfka sa uškrnula.
,,Zatiaľ nemám názor, pokiaľ neochutnám ich pivo," odpovedala mu a svoju bielu kobylu popohnala k nemu. O chvíľu kráčali vedľa seba, plamene z pochodní, čo sa nachádzali na kamenných uliciach im osvetľovali cestu. Tmavo šedá srsť jeho kobyly sa leskla a kobyla nesúca snehovo bielu srsť naopak svetlo odrážala.
,,Neboj, čoskoro si vypiješ. Dáš si len jeden malý pohár. Z ich piva, vína. Dokonca aj z obyčajného muštu sa opiješ," varoval ju vopred. Ona len prikývla a naďalej sa zvedavo ako dieťa, obzerala.
Než sa nadeli, dorazili na námestie, ktoré bolo prázdne. Kamenná dlažba bola zdobená a v strede stála socha z mesačného kameňa zobrazujúca draka. Pod sochou bola kamenná ceduľa s neznámym obsahom pre ňu. Chcela sa ísť pozrieť, čo na nej stojí, ale zastavili skôr, než sa k nej stihli dostať.
Uriel zastavil koňa a zliezol z neho. Jeho spoločníčka zliezla napokon tiež a so smutným pohľadom sa pozrela na informácie vyryté do kameňa. Nakoniec si odhodlane povedala, že ich raz prečíta.
Mladý mocný mág prišiel ku dverám od kamenného domu. Nebol ako tie prvé domy a vili. Obaja z neho cítili pocit zvláštnosti. On ho poznal dobre, poznal ten pocit, keď mu začala tiecť rýchlejšie krv, ona však nie. Zhlboka sa nadýchla spolu prešli ku dverám, ktoré otvoril. Skôr než vošli dnu. Skôr než ich ovialo teplo a vôňa piva, Uriel mykol rukou. Muž čo vošiel dnu, bol úplne niekto iný.