Úsmev mŕtvych

Prológ

Ich tvár potemnela ako tmavá noc. Stáli naproti svojho najväčšieho nepriateľa. Alebo si to aspoň mysleli. Malý ryšaví muž stál naproti nim s zdvihnutou hlavou a úsmevom na perách. Za ním stála veľká armáda v čiernej lesknúcej sa zbroji. V rukách zvierali rôzne zbrane, od ostrých mečov po luky. Ryšavec s modrými očami ako jasná voda ich sledoval. V čiernom kabáte jeho biela pokožka svietila. Ryšavé vlasy po ramená mal utiahnuté a zakryté hnedým klobúkom. Ruky mal na svojich dýkach. Boli vidieť len útržky dokonalo zdobených čepelí.
Naproti ryšavému generálovi stáli oni. Bojovníci, mágovia, ľudia, elfovia, polovičný. Každý jeden mal už svoj príbeh. Každý jeden obetoval niečo, aby tam mohol stáť. Bolo ich málo na armádu, ale každý z nich vydal za sto. Včele skupiny stáli traja generáli. Mladá elfia generálka v čiernom kimone s červenou mašľou okolo pasu a s katanou za opaskom nespúšťala indigové oči z neho. Havranie vlasy mala uviazané a naproti dvom mužom, vedľa ktorých stála vypadala ako malé dieťa.
Po jej pravici stál vyšší polovičný elf, taktiež s ryšavými vlasmi, ktoré mal nakrátko ostrihané a upravené. Belasé oči sa upierali na armádu nepriateľských vojakov. Aj keď v duchu váhal, držal si kamennú tvár. Ruky mal voľne spustené pri tele. Bez zbraní. Nepotrebuje ich, zabije aj pohľadom.
Posledný generál malej jednotky ich sledoval vražedne. Pretínal ich, pálil pohľadom. Mohol by ich zapáliť, ale verí aj na slová. Hnedé vlasy ma rozcuchané, tvár pokrytú červenou šatkou, ktorá mu zakrývala polovičku tváre od ľavého líca, až po časť pravého čela. Ruky mal taktiež voľne spustené pri jeho šarlátovo červenej uniforme a na prstoch mu tancovali fialové iskry.
Brady mali zdvihnuté a stáli tak, aby bola vidieť aj skupina členov aj za nimi. Každý ozbrojený, či už svojou magickou schopnosťou alebo zbraňou. Vzduchom sa niesol zvláštny pach nervozity, potu a napätia. Každý čakal na prvý krok. Za drobným ryšavcom na nepriateľskej strane privstal čierny drak. Mocne zareval, z pysku mu vyleteli plamene. Ozval sa krik, rinčanie kovu a hudby smrti.

Otvoril oči a len sledoval drevený strop nad sebou. Po čele mu tiekol pot, hruď sa mu zdvíhala ako po náročnom behu. Oranžovým a žltým okom sledoval naďalej strop. Myšlienky a mu v hlave búrili ako besná a divoká búrka, čo nemá hranice. Čo ak zlyhá? Čo ak všetka snaha vyjde na zmar? Nevedel odpovede na svoje otázky a ani ich poznať nechcel. Ak by sa to stalo, čakalo by ich temné obdobie. Čakala by ich nová éra. Éra smrti a temnoty.
Nemotorne sa posadil a hodil očkom po polovičnom elfovi, ktorý spal na mäkkej a pohodlnej posteli pár metrov od neho. Belasé oči mal skryté pod viečkami a ryšavé vlasy rozcuchané všetkými smermi. Spokojne vydychoval a pokojne spal pod zelenou dekou, ktorú mal okolo seba omotanú. V malej spálni sa nachádzala ešte jedna posteľ, na ktorej sedela sedemnásť ročná elfka a prepletala stonkami slamy. Splietala ich dokopy, hrala sa s nimi a zabíjala čas. Vlasy mala už upravené aj keď v tme, ktorá prevládala v miestnosti neboli dobre vidieť. Dokonalé rysy na tvári a bledá pokožka jasno ukazovali, že v jej žilách prúdi čistokrvná krv. Indigovými očami vzhliadla k hnedovlasému polovičnému elfovi.
,,Deje sa niečo?" znela, akoby spievala. Dokonalý zvučný hlas. Sledovala ho, snažila sa v ňom čítať ako knihe. On len zavrtel hlavou. Rukami sa opieral o pohodlnú matrac svojej postele. Nohy mal zakryté červenou dekou.
,,Nie, malo byť? Čo nespíš?" zmenil tému a poobzeral sa po ich izbe. Pri každej postele bol malý stolík a pred posteľou truhlica, kam si odkladali svoje veci.
,,Nerieš, rozhodne to zlé sny nie sú," zašepkala a dala si dva prsty pred pery a hlavou pokývla na spiaceho muža. Nespokojne sa prevalil na pravý bok a teda chrbtom k nim. Vypadal tak pokojne a nevinne, ale v skutočnosti zabil viacej tvorov než oni dvaja dokopy. Zbrane nemal. Jeho zbraň bola v jeho hlave a v slovách. Vete či neverte, ale elfovia, ktorý obývali izbu nad krčmou nepotrebovali zbrane. Bolo to čisto na nich.
Cez okno do izby začalo prenikať svetlo. Veľké okno zakryté kusom tenkej látky za chrbtom hnedovlasého polovičného elfa. Svietilo čiernovlasej elfskej slečne do indigových oči. Vďaka teplým prvým slnečných lúčov jej oči svietili ako plamienky malých ohníčkov. Polovičnému elfovi sa oči zaleskli, rýchlo otočil hlavu k oknu a zamračil sa. Počítal s tým, že tu zostane úplná tma, ale látka bola veľmi tenká. Potichu zaklial a otočil hlavu k nej.
,,Mali by sme už ísť," povedal a zdvihol sa. Lusknutím prstov mal na sebe čierne kožené čižmy, ktoré ma do polovice lýtok. Pozrel sa na ženu, ktorá súhlasne prikývla.
,,Mali," dala mu za pravdu. O nočný stolík mala opretú katanu. Schmatla ju a pripevnila k opasku. Muž prešiel k spiacemu. Len sa lišiacky usmial a než by stihol ktokoľvek zareagovať, spiaci polovičný elf s ryšavými vlasmi vystrelil do sedu celý mokrú. Modrými očami tikal to strany na stranu.
,,Budíček Edward," zasmial sa hnedovlasý muž a pozoroval ho.
,,Veľmi vtipné Walter," zavrčal a začal ho spaľovať modrými očami v ktorých vládol naštvaný oheň. Wallter sa len zasmial a pozrel sa na svoju spoločnicu.
,,Vyrážame. Máme pred sebou dlhú cestu do tábora," rozkázal. Ruku strčil do vrecka a vytiahol gumičku. Dlhšie hnedé vlasy si uviazal a vydal sa ku dverám. Ty dvaja ho doženú.

Les sa rozprestieral priamo pred nimi. Slnko pomaly vychádzalo na červenú oblohu a dva mesiace sa strácali na opačnej strane. Mizli ako para. Rána boli chladné a tak všetci traja majú na sebe kabáty. Z úst im vychádza para teplého dychu. Všetci traja drali tichú a pokojnú atmosféru. Jediné čo bolo počuť, boli kopytá koní na ktorých sa viezli. Slnečné lúče zohrievali ich tváre, vyštípané do červená od zimy. Na oblohe nebol ani mráčik. Temné nebo ustupovalo oranžovej farbe, ktorá krásne sfarbovala nebo. Oranžová sa pretínala s červenou. Walter sa vystrel a venoval tomu všetkému hrdý pohľad. Preňho bol každý východ slnka niečím výnimočným. Sám pre seba sa usmieval, oťaže držal jemne, uvoľnene a nechal sa okúzľovať tou nádherou. Nebo bolo jedno veľké plátno a vznikalo na ňom krásne umenie.
,,Pozri, zase sa na ten východ díva, ako keby to bolo niečo nové," povedal Edward a zasmial sa.
,,Preňho to má určitý význam tupá hlava," zasmiala sa elfia slečna a pohladila svoju bielu kobylu s krásne upletenými vrkočmi na hrive.
,,Tomu tak niekto bude veriť. Vyzerá ako zamilovaný blázon, alebo keby vypil dva litre piva," odvetil ryšavý polo elf a pustil úplne uzdu a ruky si založil za hlavu. Na chvíľu sa pozrel na maľujúce nebo, ktoré pomaly naberalo belasú farbu, ,,ale musím uznať, je to nádhera," prikývol. Čiernovláska prikývla tiež a indigové oči posunula na plátno. Na chvíľu sa zastavil čas. Všetko stíchlo a všetci traja sa dívali na východ slnka a na miznúce pestré farby. Ich srdcia sa na chvíľu otvorili, zlé myšlienky a spomienky zmizli. Zostalo len teplo a všetko dobré.
,,Východ slnka je nádherná vec. Nikdy ma neomrzí. Tak ako západ," preťal slovnou dýkou ticho a venoval pohľad tým dvom za ním. Ryšaví Edward sedel na sivej kobyle, mladá elfka na bielom majestátnom mustangovi a Walter sa viezol na čiernom vraníkovi.
,,Tomu verím," prikývol nakoniec Edward okúzlený východom slnka. Od mäkší aj tie najchladnejšie srdcia.
Traja pútnici dorazili do lesa. Pomaly sa strácala cesta, začínal lesný chodník pre koče. Všetci sa držali pri sebe. Rozprávali sa, aby im bolo o čosi teplejšie. Stromy mali na sebe zelené púčiky, ale takto z rána boli zamrznuté. Zelená tráva si držala na sebe biely plášť, ale niekde mizol.
,,Prečo podľa vás sú znovu tu? Už raz boli porazený," spýtala sa mladá elfia slečna. Oťaže bieleho mustanga držala pevne a neustále sa obzerala. Uši mala napnuté. Nebezpečenstvo mohlo byť na každom kroku.
,,To bolo vyše pred dvesto rokmi, Aleithea," odpovedal hnedovlasý elf a orlím zrakom sledoval všetko naokolo.
,,Škoda, že tak i nezostali. Nemusel som tu sedieť a cestovať tisícky míľ, aby som sa dostavil na hlavnú základňu ktorá je kto vie kde," zamrmlal pre seba Edward a popohnal sivého vraníka do klusu. Walter a Aleithea urobili tak isto.
,,Ber to tak, nikdy by sme sa nespoznali," povedala elfia slečna a oboch si prezrela pohľadom.
,,To je pravda. Bolo by škoda nepoznať mladú čarodejnicu," usmial sa Walter a pohladil čierneho vraníka. Pozrel sa na Edwarda a čakal od neho odpoveď. Ten im nevenoval ani pohľad a len sa zamračil.
,,Za úsmev mŕtvych," povedal nakoniec a popohnal koňa do cvalu.