Úsmev mŕtvych

Kapitola III

Slnko zapadalo. Walter sedel vo svojom stane na drevenej stoličke z tmavého dreva. Nohy stoličky boli posiate ornamentmi ruží a na samotnému operadlu, bola vyrezaná ruža. Podrobne skúmal list od Kaina. Jeho obsah poznal naspamäť. Prelomiť beštiu, získať k sebe tak silnú bytosť by znamenalo plus.
Jeho svedomie ťažilo však niečo iné. Už ako malý chlapec sa zaujímal o legendy a túto poznal veľmi dobre. Neliezlo mu do hlavy, ako prišiel k prelomeniu Kain. A ak je len posol, kto na to prišiel? Pokrčil nosom a oranžovými očami znova prešiel po krasopise. Krásny rukopis na zošúchanom papieri sa vynímal. Walter mal pocit, že ho už niekde videl. Nevedel kde, Nedokázal si spomenúť. Dosť ho to mrzelo. „Možno čas ukáže, kto nám pomohol," prebehlo mu hlavou a nachvíľu s pozrel na zelenú stenu z látky. Vyšité na nej boli rôzne kvety. Prevažne tam boli žlté, čo uvítal. Mal rád tú farbu. Nakoniec sa poobzeral okolo seba a zhlboka vydýchol. Poklopkal prstami o stôl a znovu sa ponoril do myšlienok. Žiadny znak, náznak, od koho dostali informácie tak cenné, že by o ne bojoval každý. Na papieri nebolo žiadne neviditeľné písmo. Naštvane položil list na stôl z tmavého dreva a napil sa z dreveného krčahu vody. Ovlažil si hrdlo a osviežil myseľ než do jeho stanu nevošiel kapitán Craven aj so svojou strážou po boku. Premeral si Waltera pohľadom a keď usúdil, že sa dosť vynadíval na jeho postavu poslal zdvihnutím ruky svoju stráž v zelenej uniforme a s halapartňami v rukách preč. Walter sa naňho pozrel, zahľadel sa mu do očí, ktoré boli na pohľad prázdne, ale čím dlhšie do nich pozeral, tým lepšie videl obrazy, ktoré sa mu premietali v hlave.
,,Kapitán Craven?" povedal opatrne a zaskočene. Nečakal, že za ním príde. Nečakal, že za ním vôbec niekto ešte dnes príde.
,,Generál Walter, ospravedlňujem sa, že ruším, ale nastal menší problém," vyliezlo z neho ako z chlpatej deky. Polovičný elf natočil hlavu a pohol jedným uchom. Nechápal tón jeho hlasu.
,,Čo sa deje?" spýtal sa a ponúkol mu stoličku naproti nemu. Vďačne prikývol a sadol si. Vo Walterových rukách sa zjavil krčah a džbán vody. Nalial do dreveného pohára vodu a podal mu ho.
,,Potrebujeme tie meče, pokiaľ som to dobre pochopil. A tie meče sú v tom lese," Walter ho prerušil zdvihnutím ruky.
,,A? Kde je pointa? Meče sú v lese. Možno zlámané, ale sú tam," odpil si z pohára a čakal čo z neho vylezie.
,,O to ide. Tá vec tam stále je. Stále nás môže všetkých zabiť," odpovedal Craven a zahľadel sa mu do očí. Potom sa pozrel na svoj pohár a nastražil svoje špicaté uši.
,,Vážne si myslíte, že by mňa, Aleitheu a Edwarda chytil? To je smiešne," zasmial sa.
,,Ako som povedal pred pár hodinami. Sami tam nepôjdete. Pôjdete tam s jednotkou, ktorú sám vyberiem," znovu bol prerušený.
,,Ktorú ste vybral a pozostáva len z dvoch členov. Teda z vás a ešte niekoho," preťal kapitána pohľadom. Ten sa pomrvil na svojej stoličke.
,,Je nebezpečný, rýchly, obrovský," povedal Craven a napil sa. Vyschlo mu z toho v ústach. Nemal z toho všetkého dobrý pocit. Bolo to až veľmi jednoduché. Až veľmi jednoducho sa dostali k tomu všetkému. Ale Walter mal na to všetko iný pohľad. Nemal ich rád. Mali svoje ego, boli silnejší, ako iní a tak mohli spochybňovať.
,,Práve preto, by ste mali zostať," odvetil mu na to Walter.
,,Ale," Walter ho znovu preťal pohľadom a pomocou mysle zavrel ústa.
,,Žiadne ale. Povedal som."

***

Vo Walterovi sa miešali pocity a myšlienky. Tvár si držal, ale odkedy vošli do lesa, niečo nebolo v poriadku. Aleithea a Edward na tom neboli inak. Pocity sa búrili a na ich ramená padalo vrece zodpovednosti. Strach z toho, že zlyhajú a prídu tak o silného spojenca, ktorý by im pomohol. Walter hlboko vo svojom vnútri dúfal, že neprídu neskoro. Dúfal, že Kain, nedal ten istý list, tie isté slová nepriateľovi. Mohol hrať na obidve strany.
Kmene stromov sa tiahli niekoľko desiatok stôp k nebu kde sa otvárali do mohutných korún, pokrytých nezvyčajne veľkými zelenými listami. Slnečné lúče tu nemali žiadnu moc, vládlo tu šero a hmla. Vlhký vzduch sa tu vznášal. Niekto by si myslel, že pršalo, ale voda z dažďa sa málokedy dotkne suchej zeme, kde žijú len stromy. Vládlo tu ticho. Nieslo sa vánkom a prelietavalo okolo nich. Každý nakračoval opatrne, potichu a premýšľali nad svojím krokom. Prebiehali sekundy a minúty, míňali jeden strom za druhým. Držali pri sebe, špicaté uši vytŕčali, načúvali. Aj keď bolo ešte len pravé poludnie, tu čas ubiehal rýchlejšie a čoskoro padla tma. Hmla sa zdvihla, všetko stíchlo a keď sa zdalo, že čas, ktorý v lese strávili bol zbytočný...

,,Vravím, že si z nás urobil dobrý deň. Žiadne meče nenájdeme a kliatba sa nedá prelomiť," mrmlal Edward. Aleithea len pretočila očami a tvária sa, že ho nepočuje. Namiesto toho sa dívala na zem, na svoje čižmy a premýšľala.
,,Kebyže mlčíš a dívaš sa okolo, tak uvidíš toto," poznamenal Walter a zastavil. Zohol sa k zemi a prehrabol kúsok trávy, ktorá rástla zo zeme a ukrývala v sebe bohatstvo, ktoré tak neúnavne traja mágovia hľadali, ,,prvý meč," povedal Walter a zatajil dych, keď si jeho zrak presekal cestu cez hmlu a dopadol na hrdzavý meč. Hrdza sa ho držala ako kliešť a kedysi strieborný meč, ktorý odrážal slnečné lúče nosí ryšavý odev.
Walter meč zobral opatrne do ruky a na tvári sa mu objavil úsmev a svitla nová nádej, ako pre Edwarda, tak aj pre zvyšok. Aleithea sa usmiala a prešla bližšie.
,,Máme jeden. Ešte deväť," okolie okolo nich sa naplnilo radosťou. Všetka tá ťažoba zmizla a zlé myšlienky vystriedali tie dobré.
Hlboko v lese sa avšak prebudilo zlo. Otvorilo svoje červené oči, postavilo sa na svoje obrovské nohy, chrbát mal prehnutý dopredu, div, že nechodil po štyroch ako zviera. V jednej ruke zvieral meč, starý a zlomený. Staré brnenie sa prispôsobilo jeho telu, objímalo ho na niektorých miestach pevne a na iných naopak chýbalo. Vypuklé časti brnenia odrážali aké také svetlo. Z chrbta mu vytŕčali šípy a roztrhaný plášť s vyblednutým znakom už neexistujúceho kráľovstva Barnerov zliezal z chrbta a prepadával na ľavú stranu.
V jeho očiach sa odrážalo čisté zlo, chuť po krvi a smrti. Vo zvieracích ušiach mu zvonilo, jeho zmysli ucítili nemožné. Jeden meč nie je tam, kde má byť. Jeden meč bol odcudzený. Krv sa mu varila v žilách, zhlboka sa nadýchol a zo zvieracého pysku mu vyšiel teplý dym. Ucítil ich. Ucítil tri neznáme bytosti, ako kráčajú jeho lesom, ako berú jeho meče, ako si myslia, že zlomia kliatbu. Zareval tak hlasno ako vedel, vyštartoval odhodlaný zničiť ich.
Hluk mocného revu sa dostal až k nim. Walter sa pozrel na svojich spoločníkov, ktorých tvár zdobil strach, tak ako jemu. Walterovi sa na končekoch prstoch začali tvoriť červené iskry, tancovali.
,,Mali by sme si sa poponáhľať," zašepká Aleithea. Edward prikývne.
,,Má výhodu, pozná toto miesto lepšie než my, navyše, ak budeme pokope, zastihne nás a rozpára všetkých naraz," dá za pravdu čierno vlasej elfke.
,,Neporazil by nás, keby sme boli pokope," namietol Walter a pozrel sa na tých dvoch odhodlaným pohľadom, ,,ale budeme rýchlejší. Dívajte sa pod nohy a hľadajte zeleň," s týmito slovami sa usmial, prešiel si po hnedých vlasoch a zmizol. Edward a Aleithea sa na seba pozreli. Nakoniec sa pobral každý po svojom. Museli sa ponáhľať. Museli nájsť meče.

Ešte deväť mečov, prehrával si Walter v mysli a behom postupoval dopredu. Lúskaním prstov v rytme odháňal bielu hmlu a díval sa pod nohy. Sledoval slabé zelené miesta, kde sa uchytila tráva vďaka slnku, ktoré občas prenikalo cez obrovské zelené listy. Očami tikal zo strany na stranu a keď uvidel po niekoľkých minútach behu, vysoký trávnatý porast, jeho srdce poskočilo radosťou. Zastal a pomaly pristupoval k miestu. Obaľoval ho dobrý pocit. Začal prehľadávať trávu. Odhŕňal ju, lámal a keď sa v jeho ruke objavil starý hrdzavý meč, hrdzavejší než líška, vydýchol. Vydýchol tak, ako nikdy pred tým. Nádej sa mu hrnula v žilách, všetka tá nádej. Zavrel oči a nechal sa ňou unášať. Všetky zmysli mu otupeli a on sa ocitol mimo svoje myslenie. Vo svojom vysnívanom svete.
Ten však zmizol. Zmizol s lusknutím prstov. Zem sa otriasala. Mysľou mu prebehla len jedna jediná možnosť, keďže v tejto časti zeme zemetrasiena nikdy neboli. Bol blízko. Vycítil práve jeho. Walter vedel, že sa ho už nestrasie, že ho bude musieť zadržať. Zhlboka sa nadýchol a o chvíľu sa meč rozžiaril sýto modrou farbou. Svetlo pohlcovalo všetko okolo seba. Stromy mizli, tak ako polovičný elf samotný. Pôsobil ako päsť na oko. Žiara pomaly zanikla a jeho ruky sa ocitli prázdne. Na čele mal lesknúci sa pot. Nikdy nemal rád premiestňovacie kúzla. Vždy ich nenávidel. Boli jeho slabinou, ale aj tak sa musel postaviť. Rozhliadol sa okolo seba a vtedy ho zbadal. Zbadal dve červené oči, ako sa naňho dívajú spoza stromu. Videl, ako veľmi ho túži roztrhať. Zničiť. Zasmial sa.
,,Tak poď! Zahrajme sa," skríkol naňho. Monštrum, ktoré ho sledovalo zavrčalo a z pysku mu vyšiel zvuk, ktorý nedokázal rozpoznať. Najskôr sa k nemu vydalo pomaly, ale nakoniec sa rozbehlo. Rozbehol sa rýchlejšie než kôň. Walter sa usmial. Zatvoril oči a nechal sa zmiznúť. Tvor nahnevane zavrčal. Otočil sa na svojich mohutných nohách, obrovské prsty vláčil po zemi. Nadýchol sa, aby ho ucítil. Hnedovlasý polovičný elf sa zjavil niekoľko desiatok stôp pred ním.
,,Hej! Tu som!"