Mensa

Kapitola 1

"No tak Art, poď už" zakričal na mňa Leon. Bolo už asi desať hodín večer, flákali sme sa po našej ulici už dobré dve hodiny a Leon nie a nie ísť domov.

"Kam? Nemôžme už ísť domov?" Spýtal som sa otrávene. Nechápte ma zle, je to môj najlepší kamarát a mám ho rád ale už som bol naozaj unavený.

"No tak, prosím, ja tam nezvládnem ísť sám" prosíkal Leon. Aha, tak už viem čo je vo veci. Katherine.

"Katherine ťa neodkopne keď za ňou prídeš...koľko už spolu chodíte? Dva týždne?" Zasmial som sa, aj keď si dobre pamätám že pred pol rokom som to bol ja kto prosil o to, aby s ním šiel pod okno mojej lásky. Ach, ako veľmi ju ľúbim.  Zara je to najlepšie čo ma v živote stretlo.

"Tak aby si vedel sú to presne dva týždne aj päť dní. Prosím Art, ja tam sám nepôjdem." Prekrížil si ruky na prsiach a zdvihol bradu. Niekedy sa naozaj chová ako päť ročné decko. Zasmial som sa nad jeho vzpurným gestom a pohol sa smerom k domu Katherine.

"Takže ideš?" Spýtal sa nádejne. Naozaj sa správa ako dieťa.

"Čo mám s tebou robiť?" Zasmiali sme sa obaja a Leon začal kričať a tlieskať rukami ako malá princeznička. Ešte mu dať do ruky ružovú paličku s hviezdičkou na konci, ružovučké šaty s volánikmi a motýlikmi, a na hlavu korunu z plastu a bola by z neho krásna päť ročná princezná, aj to chovanie tomu zodpovedá.

Za necelých desať minút sme prišli pred dom Katherine ktorý sme obišli. Schoval som sa za roh domu kde som vystrčil hlavu aby som videl Leona, ktorý sa ako blázon snažil nájsť nejaké malé kamienky ktoré by mohol hodiť do Katherininho okna. Naneštasie našiel iba veľké skaly, ktoré pravdepodobne používala Katherina mama v záhrade ako ozdobu. Zdvihol jednu z nich a pozrel na mňa spýtavým pohľadom. Pár sekúnd sme vydržali no potom sme sa obaja rozosmiali tak, že sme sa váľali po zemi.  Nebol asi najlepší nápad pretože z domu vybehol Katherinin otec so vzduchovkou.

"Practe sa odtiaľto vy grázli. Čo tu vôbec robíte? Helen, zavolaj políciu!" Zvolal na svoju ženu ktorá ku nemu pribehla iba v župane a nátačkách vo vlasoch. Zakryl som si ústa rukou a utekal späť domov. Po asi piatich minútach behu som sa konečne dostal pred môj dom, dlane som si oprel o kolená a snažil sa upokojiť svoj dych, zdvihol som hlavu a všimol si že otec v spálni ešte svieti. Zrak som znovu sklopil ale nie úplne, ten mi totižto padol na hrubú obálku veľkosti A4 v našej schránke na poštu. Zobral som ju a šiel som už dnu, začínala mi byť celkom zima, aj keď je polovica apríla. Otvoril som dvere a rýchlo vkĺzol do mojej izby. Sadol som si tam za pracovný stôl a roztrhol obálku. V hornej časti v pravo bolo nejaké modrobiele logo a pod ním napísané 'Mensa'. Začal som listovať v papieroch a zistil som že sú tam nejaké matematické úlohy. Zobral som si pero a za necelú polhodinu som mal všetkých devätnásť strán hotových. Na poslednej bolo napísané na akú adresu to mám poslať späť.
Čože? Oni to chcú späť? Na čo im to bude? Myslel som si že je to iba nejaká príloha k časopisu.
Pozrel som na hodiny a zistil som že už je niečo po pol jedenástej. Nuž, najvyšší čas ísť sa osprchovať a spať.

Ráno som sa zobudil na otravné zvonenie budíka. Obliekol som si džínsy a biele tričko, cez ktoré mi presvitalo pár tetovaní, prehrabol si vlasy a umyl zuby. Vyhodil som knihy zo včera a dal tam tie ktoré budem potrebovať dnes. Už som zapínal zips na ruksaku, ale zrak mi padol na bielu obálku.

Čo to je?

Pozrel som sa na zalepenú obálku s ružovým papierikom na ktorom stálo:

'Prosím ťa, pošli to na túto adresu, musí sa to poslať dnes a ja to už nestíham, diki kamoš.'
Leon

To je ale idiot! Vždy mu tu robím poskoka! Počkať, on bol včera u mňa? Nezaoberal som sa tým a obálku som zobral a hodil medzi knihy, vyzerá to tak že dnes ešte zbehnem na poštu. Vak som si prehodil na plecia  zbehol dole kde už za stolom sedel otec.

"Dobré ráno" pozdravil som, zhodil tašku ku stolu a zobral si chlieb na ktorý som si išiel natrieť maslo.

"No dobré, kde si bol včera tak dlho?" Spýtal sa, no ja som mal úplné okno. Čo som včera robil? Položil som na chlieb s maslom ešte šunku a začal jesť.

"Ja neviem" zasmial som sa, aj keď to vôbec nebolo vtipné, nemal som asi včera piť. "Boli sme na tej párty a potom sme sa s Leonom len tak flákali."

"No dobre, ale nech sa to už neopakuje." pohrozil mi. Prišlo mi to strašne vtipné, posledné týždne ma chce mať pod kontrolou. Neviem čo sa mu stalo.

"Jasné, neboj" ubezpečil som ho, schmatol tašku a utekal do školy. Cestou som mal aj poštu tak som rovno išiel poslať aj tú obálku ktorú mi na stole nechal Leon.
Vtedy som ešte nevedel akú obrovskú chybu robím.