"Nie, prosím, ešte pár minút." zamrnčal som keď ma niekto začal štuchať do ramena.
"Kriste, to je ten najlenivejší človek akého som kedy videla. Thone, dones mi ten nervový paralyzér, trochu ho prebudíme." ach, ten sladký hlas, Aylin.
Počkať! Paralyzér?
Rýchlo som roztvoril oči a chcel si sadnúť, no popruhy ktoré ma držali na koženom kresle mi to nechceli dovoliť. Obzrel som sa okolo seba a nemohol som uveriť vlastným očiam. Šedá prázdna miestnosť v ktorej sa nachádzali iba dvere, kožené kreslo na ktorom som bol pripútaný, ja, Aylin a nejaký chlapík. Čo sa tu sakra deje?
"Ach, už si hore, myslela som že som ti dala trochu viac ako som myslela. Koľko vôbec vážiš?" Aylin? To myslíš vážne? Kde si vôbec zobrala ten biely plášť? A prečo sa teraz chováš ako psychopat? Kde sa podelo to sladké dievčatko ktoré som spoznal v obchode? Pozrel som sa na ňu celkom zmätene pretože som vôbec nepočul čo sa pýtala.
"Dobre, vyzerá to tak že..."
"Osemdesiatpäť, vážim osemdesiatpäť kilogramov aj štyridsaťdva gramov. Vysvetlíš mi prosím ťa, čo to robíš? Prečo si ma sem priviazala?" chŕlil som všetky otázky ktoré ma v danej situácií napadli. Čo to dopekla robí? Ja nie som nejaká hračka!
"
Hmm...myslela som si, vzhľadom na tvoju výšku, čo je predpokladám okolo stoosemdesiat osem centimetrov a za predpokladu že nie si precitlivený na enflurán alebo isoflurán tak si v poriadku. Nesprávaj sa ako malé decko!" kde sa podel ten kúsok citu ktorý v sebe mala? Jej slová pália ako ľad na horúcej koži.
"Iso...čo? Počúvaj ma teraz pozorne. Naozaj netuším kde som a ako som sa sem dostal ale jedno viem určite, keď ma odviažu z tohoto prekliateho kresla tak..."
"Tak čo? Utečieš? Ublížiš mi? Nebuď smiešny, ani by si sa ma nedotkol nie to ešte mi ublížil, nezabúdaj kto ťa sem priviedol." kým hovorila nahla sa až nebezpečne blízko ku mojej tvári, úplne som cítil ako z nej vyžaruje iba chlad. No jej dych bol teplý, mala pravdu nedokázal by som to, ale to ona vedieť nemusí. Chvíľu sa mi dívala ešte do očí kým som nepocítil v ramene pichľavú bolesť. Trochu som sa strhol, no neprestal som jej pozerať do očí.
"Počúvaj ma teraz pozorne, to čo som ti teraz pichla do ramena, je halucinogén, za pár sekúnd sa ti bude v hlave tvoriť takzvaná 'tvoja' realita, niečo ako krízová situácia, každá z nich má nejaké riešenie, ty musíš iba prísť na to aké a spraviť to podľa svojej mysle. Budeš mať pri sebe aj toto" vytiahla z vrecka malú krabičku "ak tú úlohu splníš správne zasvieti na zeleno, ak nie, bude svietiť modrá. A ak si taký múdry ako sa zdalo podľa tvojich testov, tak by si a tým nemal mať problém."Počas toho ako rozprávala sa už odomňa odtiahla a trochu ustúpila aj od kresla.
"Ja som už robil nejaké testy?" Spýtal
som sa no to by nebola ona keby moju otázku úplne odignorovala.
"Sústreď sa na úlohy." Toto bola posledná vec ktorú som počul než som sa ocitol v hlbokej vode jazera.
आप पढ़ रहे हैं
Mensa
रोमांसPokojný, tak som opisoval môj život. Mal som priateľku, priateľov, otca, dostal som sa na vysokú kde som mal samé Áčka. Všetko bolo dokonalé, áno bolo, pokým mi do schránky neprišiel list, list od Mensy.
