Mensa

Kapitola 6

"Aylin Maleyová, narodená 29.4. 1999. Už v skorom veku preukazovala vysokú inteligenciu,
v šiestich rokoch -kvadratické nerovnice,
v desiatich - problematika nervového a dýchacieho ústrojenstva,
v ten istý rok taktiež objavila liek na rýchle hojenie zlomenín a pomliaždenín....." čítal som a nevedel sa na to vynadívať. Bolo tam toho naozaj strašne veľa čo dokázala, rozpísané asi na štyri A4-ky. Nechápem ako to mohla dokázať za taký krátky život. Ja mám dvadsať jedna a nedokázal som ešte nič. Ako je to možné?

Chvíľu som sa ešte pozeral a čítal či všetko dokázala až som to nakoniec vzdal a vybral sa späť do izby. Obliekol som si čierne nohavice a sivé čisté tričko s krátkym rukávom, obul som si tenisky a napustil vodu do fľaše,  potom už len čakal na Eliona. Ten po pár minútach zaklopal na dvere a spoločne sme sa vybrali do telocvične.

"Takže s čím začneme? Nechcem odtiaľto vyjsť ako zbitý pes." spýtal som sa a pozrel na neho. Chvílu rozmýšľal ale nakoniec prehovoril.

"Asi ťa najprv zoberiem k boxovaciemu vrecu. Musíš sa naučiť ovládať svoje telo a silu, až potom začneme so súbojmi jeden na jedného. A ruka je už vpohode?" S
spýtal sa. Bože, ten hovorí úplne ako Aylin, ale bol som z toho happy ako malé dieťa, naozaj som netúžil chodiť s modrinami po tvári.

"Áno je, včera som si to natieral ešte tou mastičkou od Aylin." odpovedal som keď sme prišli do telocvične. Bolo tam pár chalanov ale inak nik.

Položil som si fľašu na stolík ktorý bol pri stene. Tak isto urobil aj Elion a pohli sme sa smerom k boxovaciemu vrecu. Elion sa nahol k rukaviciam ktoré boli zavesené na špagátoch ktoré držali vrece. Zvesil ich a natiahol ku mne s nimi ruku. Pozeral som na nich a nakoniec pokrútil hlavou, nechcem mať na sebe rukavice! Pôjdem s holými rukami.

"Netreba, pôjdem s holými rukami." oznámil som ako najväčší drsňák pod slnkom a otočil sa na vrece, chcel som doň buchnúť ale zabránila mi v tom niečia ruka.

"Elion, povedal som že ich nechcem!" oznámil som v domienke že je to on, otočil som sa a pred očami sa mi zahlmlelo. Myslel som si že vidím ducha.

"V žiadnom prípade, buď si ich vezmeš alebo si ruky obviažeš elastickým obväzom. Hánkami by si to vrece rozderavil a my nechceme míňať peniaze na takéto banality, však Elion?" spýtala sa Aylin brata dosť nahnevaným hlasom.

"Jasné, len som chcel vedieť či to naozaj skúsi. Myslel som že je trochu chytrejší a nedoláme si tú ruku znovu." povedal a pri tom sa tlmene zasmial. Aha! Tak Aylin ide o to aby som nerozbil ich veci. Celkom smutné.

"To si ho vážne chcel nechať boxovať s tou rukou?" Aylin chytila moje zápästie a silno zatlačila dvomi prstami. Keď som vykríkol od bolesti ako zranené zviera Aylin mi pustila ruku a znovu sa pozrela na Eliona.

"Ach, braček, želám ti aby si prišiel  k rozumu." pokrútila hlavou a odkráčala preč. Chvíľu som sa pozeral jej smerom a potom sa otočil na Eliona. Díval sa na mňa tak... zvláštne?

"Čo sa stalo?" spýtal som sa. Iba pokrútil hlavou a trochu sa zasmial.

"Nič, len že mali by sme asi toto ukončiť, Aylin mala pravdu, nemáš to ešte zahojené." kývol smerom k ruke a následne zobral veci ktoré sme si sem priniesli. Vybral som sa teda za Elionom von z telocvične.

"Prečo je stále taká?" ozval som sa po pár minútach ticha. Predomnou sa Elion iba zasmial a krútil hlavou. Asi ho to baví.

"Hovoril som ti, nemala to ľahké a prešla si tvojimi databázami. Mal si rodičov, priateľov, mal si kde bývať a žil si ako normálne dieťa. Mňa mal otec rád ale ju zvláštnym spôsobom nie, nikdy si nerozumeli, vždy ju nútil pracovať a vymýšľať nové veci. Keď sa jej to podarilo vždy zobral ten úspech na seba, nikdy si nemohla Aylin nechať to čo jej patrí. Ale jedného dňa sa jej to vypomstilo...ale to už zachádzam do detailov o ktorých by si nič nemal vedieť ak ti to ona sama nepovie." to už sme stáli pred dverami pri mojej izbe. Pri tejto poslednej vete sa otočil a bez ďalších slov odišiel.

Aj Elion je divný. Vidno že sú súrodenci.

Pokrútil som hlavou a vošiel do izby. Následne som skoro zinfarktoval keď som videl postaršieho muža oblečeného v elegantnom obleku ako sedí na mojej posteli.

"No konečne, už som sa bál že neprídeš." zasmial sa muž, postavil sa a následne mi podal ruku.

"Moje meno je Tom, priezvisko ti nebudem hovoriť lebo neznášam keď mi ľudia vykajú, cítim sa potom moc starý" zasmial sa. Trochu mi trvalo kým som sa spamätal ale hneď ako mi došlo že on tam stojí s rukou natiahnutou ku mne rýchlo som mu podal ruku a chcel povedať svoje meno ale prerušil ma.

"Viem ako sa voláš Artem, a dovoľ mi previesť ťa našou organizáciou." pokynul mi rukou von z izby. Vyšiel som von a hneď za mnou aj Tom.

"Viem Artem že netušíš prečo si tu, ale ver že čokoľvek čo sa stane v tvojom živote má nejaké opodstatnenie. Veľa ľudí bolo zmätených keď sme ich sem doviedli ale pozri, tu môžu naplno rozvíjať svoje schopnosti." prisli sme k menšiemu laboratóriu kde sme cez sko videli pár ľudí ako robia svoje pokusy.

"Veľmi veľa ľudí hovorí o všetkých prínosoch ktoré sme vďaka našej inteligencii dosiahli ale vláda a štát sú proti nám. Nechcú aby sme vymýšľali nové veci pretože to ľudia nechcú, a preto sme uzavretá komunita. Takto fungujeme síce pomerne krátku dobu ale za to sa v týchto miestach prišlo na neuveriteľne veľa nových technológií." Tom sa otočil a pokračoval v ceste.

"A prečo som tu potom ja?" spýtal som sa keďže mi to nejak nedávalo zmysel. Majú tu veľa inteligentných ľudí, tak prečo práve ja?

"Je to vcelku jednoduché, po tom čo náš najlepší mechanik....no dajme tomu neprežil nehodu v jeho laboratóriu, dlhú dobu sme hľadali niekoho kto sa tak dobre vyzná vo fyzike a mechanike. Potrebujeme zostrojiť jednoduchý prístroj ktorý by sa použival v medicíne." prezradil mi. A to preto ma museli uniesť?

"Keď je taký jednoduchý prečo to ešte nikto nezostrojil?" hups. Občas by som sa s tým sarkazmom mohol krotiť. Tom sa zasmial a otočil hlavu mojím smerom.

"Dobre, nie je až taký jednoduchý. Ale podľa tvojho výsledku z IQ testov by ti to nemalo trvať veľmi dlho" vyšli sme na menšiu terasu. Myslel som si, že som medzi časom zaspal. Videl som veľký bazen, okolo neho lehátka, slnečníky a samozrejme veľa ľudí ktorí sa buď kúpali alebo sa opalovali. Vzduch bol teplý ako keby som sa ocitol pri mori. Počkať ale toto mi nejak nesedí veď sme v Anglicku! Tu a slnko?

"Eeee..., môžem jednu otázku?" spýtal som sa, aj keď som bol stále stále trochu mimo.

"Jasne, pyatj sa." odpovedal Tom celkom pobavený mojou reakciou.

"Ako to, že tu svieti slnko? Nepremiestnili sme sa dúfam na iný kontinent." áno Artem, veľmi logická myšlienka, tlieskam. V duchu som sa plesol po čele, naozaj som to povedal? Keď som počul hlasný smiech vedľa mňa, došlo mi že som to naozaj povedal. Áno Artem, pôsobíš veľmi inteligentne!

"Nie neboj sa, sme stále v Anglicku. Sú to len fotóny sústredené na veľkú šošovku ktorá osvetľuje a zahrieva celú miestnosť. Je to tu už veľmi dlho. Ale viem že na niečo takéto nie si zvyknutý." potľapkal ma po ramene.

"Radím ti prísť sem v noci, nebýva tu
takmer nik a je to tu naozaj čarovné." poradil Tom.

"Jasne, niekedy to skúsim. Zaujíma ma ale či smieme chodiť von, myslím na nákupy alebo len tak do mesta."

"Samozrejme že môžeš, ale vždy s tebou musí ísť aspoň jeden človek, či už ochranka alebo niekto z organizácie. Nemôžme si dovoliť aby nám ľudia utekali." objasnil a ja som sa potešil. Môžem ísť von! To treba využiť!

"A môžem ísť aj trebárs zajtra? Vieš treba mi kúpiť nové veci." ukázal som na svoje oblečenie. Mal som na sebe oblečené ešte stále veci z tréningu s Elionom.

"Samozrejme, len si niekoho zožeň kto môže ísť s tebou." povedal. Okamžite ma napadol Elion.