[SK] Lucky Ones

IV. - Part II/II - The End

„Zaistil som ten bod." Medik odvetil, jeho oči žiarili keď ich otvoril ale stále držal ruky nad nehybným telom. Všetka voda sa vznášala okolo nich vo forme väčších kvapiek a mala nebeskú farbu, ktorá ožarovala ich tváre.

Keď Chanyeol mohol, chytil kostnatú ruku do tej svojej s nehou a zľahka ju zahrial. Nikto mu v tom nebránil a pozeral sa na jeho tvár. Na kedysi zdravú tvár, ktorá teraz – ako i telo – bola len kosť a koža. Bol to tak zarmucujúci pohľad, bôľ ktorý v sebe Chanyeol niesol nepoznal žiadneho konkrétneho pomenovania. Nedal sa definovať, bol to iba on ktorý ho vedel niekam zaradiť. Ten pocit, že nemôže pomôcť, prispieť k procesu liečby bol na nevydržanie. Nikto sa k nemu nepribližoval, nikto zbytočne nič nehovoril ba naopak, tí, ktorí vedeli že by nepriniesli tejto situácií niečo hodnotné sa stiahli. Ostali tam teda piati. Každý robil čo mohol a medik sústredil svoju energiu na miesto, odkiaľ lokalizoval zdroj poškodenia. On ale netrpezlivo, nervózne očami prebehoval od monitorom k nereagujúcej tvári, ktorej ústa a nos boli pošpinené niečím, čo nazval krv. Pamätal si to, pretože to kedysi počul v konverzácií od personálu a videl to párkrát. Bola to teda naozaj krv? Nechcel sa toho ale dotýkať, pomaly to zmizlo pretože si toho medik všimol, ako uprene na to hľadí a je z toho ešte viac rozladený. V duchu mu poďakoval, a jeho žiariace oči sa presunuli na miesto, kde sa nachádzali predtým.

Bál sa, pretože aj keď jeho srdce bilo, cítil že je niečo v neporiadku. Niečo bolo inak a on si to uvedomil teraz, že mohol zasiahnuť, lenže nevedel ako. Bol to chaos, čo ak mu ten muž dal do tela niečo, čo tam nepatrilo? Čo ak mu ublížili ešte viac? Čo ak-

„Nemysli si na to. K tomu nedôjde." Odvetil medik, ktorý by čítal jeho myšlienky. Pravda bola, že to vycítil. Bola to jeho špecialita, vycítiť a preložiť si pocity do ich zrozumiteľnej reči. Vedel o tom, ale neočakával že sa na neho zameria. Zúfalstvo, ktoré mu stiahlo hrdlo a slzy, ktoré vytiekli z jeho očí, kotúľajúc sa po lícach a dopadajúc na jeho špinavé oblečenie kam sa vsakovali ho pálili, bolelo to, sťa zármutok, ktorý cítil v sebe vychádzal cez slzy von a dráždil ešte viac. Palcom prechádzal po chrbte vyziabnutej a teplejšej ruky menšieho Princa, ktorý tam ležal a jeho hrudník sa nadvihoval ako dýchal. Chcel priložiť svoju hlavu na jeho krehký hrudník, opatrne, aby zistil či srdce bije. Bilo, ale slabunko. Nevzdávaj to. Pomyslel si. Boli to drobnosti. Všetko sa odohrávalo v drobnostiach.

Počul dopadnúť niečo na plech, otočil sa za tým a Princ 99 a 12 vytiahli z ležiaceho tela niečo, čo mala byť snáď oná, spomínaná kapsula. Ako ju tam dali? Nútili ho? Prečo ju mal v prvom rade požiť? Načo to slúžilo? Mala to byť nejaká poistka v prípade ich rebélie? Načo to všetko malo slúžiť? Prečo nedostal jednu aj on? Prečo praskla? Bol to dôvod prečo odpadol? Toľko veľa otázok sa vynáralo a ničilo ho zvnútra ako nikdy predtým.

Videl ako to dvaja Princovia analyzovali, medik stále dával pozor na telo a rana, ktorú samotné svetlo utrpelo sa zacelila, akoby tam nikdy nebola. Hoci by tam aj ostala, on by ju oslavoval, vyzdvihoval pretože na tele Svetla všetko krásne vynikalo. Bola by to bolestivá pamiatka s – možným – šťastným koncom, kedy život mu bol prenechaný a Smrť zložila kosu, ktorú teraz pomyselne držala nad hlavou jemu srdcu blízkeho a milovaného. Bol nielen jeho, bol ich, bol všetkých. Každý patril každému, pretože boli Jednotou ktorá zaisťovala harmóniu ako v základných živloch, tak harmóniu rozdielnosti pováh, životných rozhodnutí. Boli tu jeden pre druhého a milovali sa a boli milovanými ľudom, a oni milovali ľud. Na svete – a v jeho šírom okolí – nejestvovalo toľkej lásky, porozumenia a ochoty vzdelávať sa ako tu.

Medzi nimi nejestvovala zášť, žiadne podrazy. Všetko tu bolo stvorené k tomu, aby sa vzájomne chápali, vysvetlili si a nejednali na základe svojich prvotných negatívnych pocitov. To bolo veľmi charakterizujúce pre obyvateľov Zeme. Nie pre nich. A jednak Chanyeol jednal podľa nich, pretože bolesť, ktorú v ňom vyvolali sa nedala potlačiť, nedala sa ignorovať ani utlmiť a počkať – jednať s chladnou hlavou. Potreboval pomstiť tých, ktorí padli, tragickou smrťou zhynuli a oni utrpeli tak straty, ktoré sa stali pre ich život nenahraditeľnými, no nikdy nie zabudnuteľnými. Nikdy zabudnú, spomínajú a oslavujú, pretože ak to chcel jeden, druhý, bude to chcieť tretí a štvrtý. Nebol čas smútiť, pretože smútok len prehlbuje rany a oni museli čeliť novým životným výzvam a rozhodnutiam, ktoré ovplyvnia ich a ľud – pre ktorý fungovali – a najmä ju.