[SK] Lucky Ones

I.

Sú tomu roky. Roky rokúce, ktoré sa vlečú. Minútová ručička na hodinkách si jazdí svoju bežnú dráhu, stále dookola, nemeniaca svoju trajektóriu. Z minút sa stávajú hodiny. Malá ručička strieda číslice ale nikdy nezmení smer ktorým sa pohybuje. Takže z hodín sa stávajú dni. Východ a západ slnka. Dni sa prelínajú do mesiacov ktoré menia tvar, podnebie, okolie planéty Zem a potom sú to roky, o ktorých každý hovorí, ako letia. Nie je sa čomu čudovať. Každý ľudský tvor vníma ten čas inak, či už chceme alebo nie. Pre niekoho ten deň, mesiac alebo rok utečie ako voda a inému to ide ako v lete na saniach. Nikto to neovplyvní. Je to všetko o nás a o tom, ako sa na ten svet pozeráme. Ako ho vnímame a čo si z neho berieme. Kráčame po tráve, chodníkoch, alebo vyšliapaných cestách v lese či niekde v poliach. Niekde ale, na určitých miestach si neuvedomujeme že pod nami, okrem zeminy môže byť niečo viac. Tajomstvo, o ktorom nemáme zdania, a keby sme sa ho dozvedeli, je možné, že to dokáže zmeniť naše vnímanie času. Priestoru. Možno samotnej reality o ktorej si niektorí ľudia myslia, že je len obyčajnou simuláciou a nad nami je niečo viac.

Je snáď?

Pod zemou na určitom mieste, v neurčenej lokalite sa nachádza budova, ktorá je skonštruovaná natoľko precízne, že len málokto by tvrdil, že jej architektom bol obyčajný človek. Komplex spletitých uličiek ktoré vedú do kancelárií, do archívov, do výskumných miestností alebo laboratórií. Iné uličky vedú do zabudnutých miestností, kde roky, ani by to boli smrteľníci nad nimi vedeli, sedeli alebo ležali uzatvorené bytosti. Ľudia výzorom, ale svojim bytím tak nebezpečný pre okolie, že museli byť okamžite izolovaný, pripevnený na špeciálne prístroje aby každý pracovník tohto komplexu mal pocit bezpečia.

Oni boli niečím viac. Boli to bytosti ktorých pôvod nebol identifikovaný. Nepatrili nikam. Ich mená sa nedali vydedukovať klasickým odberom krvi, pretože v ich tele nekolovala krv. Bola to čierna hmota podobnej krvi ale jej obsah bol neidentifikovateľný. Žiadny rozbor nikdy nepotvrdil ani nevyvrátil možnosť, že toto je dôvodom prečo ich srdce bije. Mohli žiť aj bez nej? Čo je to za tekutinu ktorá je čierno-modrej farby, tmavá natoľko že sa podobná atramentu do husích pier ktorými sa písalo v dobách predchádzajúcim atramentovým perám? Jej zloženie neobsahovalo žiadne látky ktoré by sa dali porovnať s našimi. Ľudia v krvi majú vápnik na kosti, železo, magnézium ale tu? Nič. Teória je nasledujúca – je to energia ktorá nahradzuje krv a dodáva telu potrebnú hnaciu silu k fungovaniu. Keď ústrojenstvo, ktoré je rovnaké naším funguje pri obehu tejto tekutiny v ich telách, znamená to teda, že táto energia v tekutej forme nahrádza krv?

Pri podrobných analýzach sa ale beztak nikto nedopracoval k uspokojivému záveru. Boli to hodiny odberov a skúmania ale nič neprinieslo odpovede. Naopak to vyvolávalo čoraz viac otázok.

Boli dvaja. Energia ktorá bola odobraná z ich obehu bola rovnaká. Keby skúmali tieto veci pred niekoľkými rokmi prišli by na to, že aj tí pred nimi mali rovnakú vec v sebe. Boli zrodený a vedený k jednote. Ich zrodenie je ale ďalšou záhadou. Ich organizmus sa javí veľmi mlado, ale ich spomienky rozprávajú o opaku. Boli tu pred nami. Pred našimi predkami. Planéta, ktorú my nazývame Zem, naším domovom patrila kedysi im, ale ich planéta bola unesená a premiestnená na neznáme miesto. Tak zaujímavé, a neuveriteľné zároveň. Prístroje ktoré sledovali aktivitu mozgu ale nezaznamenali žiadne klamlivé tvrdenia. Môže byť to, čo hovorí Objekt 61 naozaj pravdou? Skutočne okupujeme ich bývalé územie? Nikto si nie je istý a nikto nechce veriť týmto vetám. Prečo? Zjednodušene povedané – strach. Boja sa, že to je pravda. Boja sa, aké budú následky. Tieto záznamy nikdy nesmú opustiť priestory komplexu. Všetko čo bolo doteraz vybudované by sa zosypalo ako domček z karát. Neprijateľné.