[SK] Lucky Ones

III.

Pomaly otvoril oči. Začali si privykať na prítmie v ktorom sa nachádzal. Obojok okolo jeho krku bol tesný, ale vedel že to je len pocit. Keď im ho nasadili, skoro nemohol dýchať. Teraz si na to privykol natoľko, že si nebol schopný predstaviť život bez neho. Ironicky. Elektrické šoky, ktoré im ochromili celé telo, dokonca aj myseľ nebolo nikoho iného len Princa 21. Zahynul pri úniku, zahynul statočne. Bojoval do samého konca. Jeho energiu boli schopní izolovať, udržiavať pri umelom živote a preniesť do týchto elektrických obojkov, ktorá ich dokázala zraziť na kolená v priebehu stotín sekúnd. Bola to nepredstaviteľná bolesť, ktorá by bola skolila každého, nech si myslí o sebe nech je akokoľvek silný. Jeho bleskom, energii sa nikdy nič nevyrovnalo. Mohol síce túto intenzitu kontrolovať, pretože on, a ďalší z nich mali základy každého sily, hoci len do limitujúcich rozmerov.

Trpel, trpel on. Ich utrpenie bolo tak veľké že niekedy mával záchvaty, vysoké horúčky a on ich potlačoval. Nemohol sa premeniť – nebol čas ale ten sa skracoval, pretože toto napätie, tento neustály strach, zármutok, nešťastie ktoré postrehlo jeho – ich oboch bolo tak tragické, že oboch interval sa skracoval po nejakú určitú časovú dobu. Bol z toho nešťastný, neschopný prerušiť sľuby a dodržiavať ich do slova. Neschopný sa vzoprieť putu, ktoré ho s ním spájalo už milióny rokov. Nevedel to, nedokázal to. Všetci pred ním to dokázali ale oni dvaja vytvárali dva protipóly ktoré sa priťahovali. Silný magnet, ktorý nie a nie sa oddeliť. Tragická romantika naberala na nových rozmeroch.

Brávali ich na rôzne testy, chceli si zobrať to, čo im kolovalo v tele, chceli to zistiť ale nikdy sa im to nepodarilo, pretože nebolo ako. Táto tekutina sa vždy vyparila. Pri odberoch vnikala do vnútra ihly ale zároveň sa vracala naspäť. Nebolelo to, ale nikto to nevedel identifikovať, preto museli byť väčšou hrozbou. Čo nepoznali, toho sa báli. Báli sa ich, a oni tiež.

Chcel utiecť, chcel mu to naznačiť ale nevedel ako. Nemali príležitosť, nevideli sa už niekoľko rokov a on si musel premietať tie krásne momenty, útržky ktorých sa držal ako posledného stebielka nádeje, ktoré ho držalo pri živote, pri zdravom rozume. Bol pre neho takým krásnym obrazom, ktorý vedel obdivovať hodiny, dni, mesiace. Nevedel sa toho obrazu a jeho detailov, tej techniky nasýtiť. Obraz ktorý mával pred sebou pokiaľ sa nepremenil v hviezdu bol pre neho tým, čím si želal. Bol to jeho život. Niečo čo mu chýbalo a teraz, keď ten posledný kus plátna bol dokončený, ukázal sa v svetle, tak Objekt 4 – Baekhyun nebol schopný od neho odtrhnúť oči.

Tak silné puto medzi nimi bolo, že aj keď to niekedy druhí neschvaľovali a mali proti nemu námietky, oni ho udržiavali v zdravej forme. Teraz, keď boli tu si uvedomil, že mali pravdu. Vlastne vždy mali pravdu ktorú im nebral, hoci on mal tú svoju. Každého pravda je pravdou, o ktorú by sa boli bili do krvi. Ale on nie. Ani on. Nikto z nich, ale tieto stvorenia, ktoré ich mali pod zámkom áno.

Spomínal si na to, ako spolu vytvorili umelé Slnko, a spoločne s ňou ho vyslali na naplánovanú obežnú dráhu, čím vytvorili umelý zdroj svetla, ktorý nezanikne ani keby oni tak učinili. Zhynú, táto jediná vec po nich ostane ako spomienka na to, že boli medzi nimi. Patrili k ním a vládli okresom, ktoré sa bohužiaľ museli prideliť k ďalším a museli nájsť cestu spolunažívania, harmónie aby nebol vyvolaný zbytočný chaos. Prevzali sa zákony, všetky zvyky okresu a pripojili k tomu, kde sa to o moc nelíšilo, ale bola to veľké množstvo ľudí, ktorí sa museli spojiť s niekým koho poznali, ale jeho štýl vládnutia nie. Aj tak pevne veril v myšlienku, že sa snažia zo všetkých síl na tom pracovať, a že tam vládne pokojná atmosféra, aj keď neistota vládne na celej planéte a netýka sa iba ich dvoch. Bolo by to moc sebecké aby takto o tom premýšľal. Nie sú jediní, kto trpia.

„Vaše meno, poprosím."

„Princ okresu 4 – Byun Baekhyun."

Žena v obleku a s platinovými vlasmi nepohla ani brvou, ale cítil z nej posmech voči nemu. Cítil strach a neistotu že sedí naproti nemu, on izolovaný a ona v špeciálnom obleku a helmou cez ktorú jej hlas znel roboticky ale veľmi jasne. Bola to tmavá helma pre prípad, že by použil svoje svetlo. Žena elegantnej, štíhlej postavy sa na neho pozerala. Cítil jej pohľad. Na ovládači stlačila gombík.