"Poďte rýchlo na JIS-ke máme zástavu srdca." Vyskočil som, až sa mi skoro pošpotili nohy a takmer som skončil na dlážke. Len nech to nie je jej mama. Modlil som sa utekajúc po chodbe. Sestrička bežala predo mnou a keď zabočila hneď do prvých dverí s obrovskou úľavou som si vydýchol. Bol to pán z jedničky po autonehode. Hneď za mnou dobehol aj Martin. Oživovali sme ho dosť dlho, na mňa ostala masáž srdca. Keď konečne naskočil, ruky sa mi poriadne triasli. Operovať oproti tomuto je úplná hračka. Len nech sa nič viac dnes neudeje. Chvíľu trvalo, kým sa to všetko upokojilo. Ten pacient bol dolámaný a mal opuch mozgu zástava srdca mu tiež nepomohla, kto vie či nedošlo k poškodeniu, ale to sa ukáže až keď sa preberie. Na oddelení sa rozprúdila debata o ňom a jeho stave. S primárom sme mali špeciálnu poradu. Zostal som pri dverách, nech si ho odchytím a informujem sa aj na pani Belejovú. Veľmi ochotný nebol, už mu končila smena a zjavne sa mu nechcelo ostávať ani o minútu dlhšie.
"Je to pacientka, ktorá je mimo, nečakajte zázraky. Obávam sa, že poisťovňa nám nič viac neschváli." Ponáhľal sa preč. Ach , do frasa! Ja viem, možno by som reagoval tak isto, keby sa nejednalo o Erin, to ako sa na ňu pozerala, ako jej na nej záležalo. Je to na hlavu. A čo že je mimo? To znamená, že už nie je človek? Mal som chuť s niečím trieskať. O chvíľu končím, našťastie. Na rýchlo som si urobil ešte kávu. Som ako zbitý pes. Sima včera došla neskoro, polhodinu vyvádzala v sprche a potom mala ešte chuť. Ja som bol hotový a skončilo to tak že sa urazila a odišla spať do obývačky.
"Čo si ako kyslé mlieko? Veď sme ho zachránili." Martin sedel vyvalený na gauči. Dnes ostáva na nočnú.
"Hej, len čo bude, keď sa preberie, či mu bude fungovať mozog ako má."
"Ooo, koľko optimizmu. Bež sa radšej vyspať domov a nekaz tu vzduch." Zachechtal som sa. No, Martin má stále trefné poznámky. Zazvonil mi mobil. Neznáme číslo? To bude isto nejaká reklamka. Nemám chuť tu riešiť nejaké ankety. Znechutene som sa pozeral na vyzváňajúcu mobil. Niečo ako vnútorný pocit, šiesty zmysel, či čo, mi nahováralo dvihni to.
"Dvihneš to, či ako?" Martina to vyzváňanie dosť vytáčalo. Tak som sa odhodlal.
"Prosím."
"Dobrý deň, príslušník štátnej polície ..." Čože?! Nevnímal som ani meno, stúpol mi tlak na maximum.
"...hovorím s pánom Petrom Valinským?" Na sucho som prehltol, kým som odpovedal.
"Áno, čo sa deje?"
"Musím Vás požiadať, aby ste prišli vypovedať vo veci vlámania a neoprávneného užívania vášho majetku, chaty v záhradkárskej osade." Erin!!!
"Počkať, čože? Aké vlámanie? Kto to nahlásil?"
"Vaša partnerka nám nahlásila vlámanie, tak sme tam prišli a danú osobu zaistili."
"Kde je teraz?"
"V cele predbežného zadržania." Vlasy mi stávali dupkom. Erin sľúbil som jej pomoc a ..
"To nie, je to celé inak. Ja všetko vysvetlím, kde mám prísť?" Naškrabal som si to na papier. Bol som z toho taký mimo, že aj keby mi povedal, že je to za rohom a poznám to tam, tak by som nevedel kam prísť.
"Čo sa deje?" Volal za mnou Martin.
"Idem na políciu." Zhodil som iba plášť a utekal som. Do riti! Čo to Sima urobila? Mal som jej to povedať, ale na čo? Nechodila tam, neznášala to tam. Hrešil som celú cestu. Volal som Sime, ale nebrala to, ona ma tak nasrala teraz. Dobehol som celý zadýchaný a pýtal sa na informáciách, kde ísť. Kým to vytelefonoval , skoro som tam prešľapal dieru do podlahy. Na chodbe stála Sima. Mal som hroznú chuť jej vynadať.
YOU ARE READING
Črepiny zúfalstva
Random"Ako vieš, že si už na úplnom dne?" "No, keď už nevidíš ani náznak svetla. Iba tma, chlad a beznádej. A ešte jedna vec..." "Aká?" "Vieš, že nie je žiadna šanca, žiadna možnosť, že sa to niekedy zmení." Posledné slová zneli ticho, ako mrazivý závan...
