Črepiny zúfalstva

Čierna stena 1.

Cez žalúzie zasvietilo slnko a vytvorilo na stene žiarivé pásiky. Sofia sa zadívala na stenu a usmiala sa sladko. Jednou rukou si podopierala bok a v druhej držala šálku s kávou, ktorej vôňa sa šírila priestorom. Peter sa na chvíľu zastavil a vychutnával si pohľad na ňu. Cítil v hrudi hrdosť a lásku. Kiežby bol víkend a mohol ostať pri svojej žene a iba tak leňošiť v posteli. Prestúpila z nohy na nohu, trochu sa narovnala s povzdychom. Už sa jej ťažšie stojí, ale nepôjde si ľahnúť, ani keby nástojil. Obchytil ju zo zadu a pohladil vydúvajúce sa bruško.

"Čo je pán manažér?"

"Hmm, najradšej by som ostal pri vás dvoch." Pousmiala sa.

"Nie, nie, niekto musí zarábať aj peniaze. Lebo tvoja žienka ešte nemá nakúpené všetko, čo potrebuje. My tu ešte máme dosť práce, neboj."

"Nemá??? Ach jaj, hrozné to je s ňou. Mám pocit, že si vykúpila celé obchody." V rohu sa vynímala postieľka, ktorú musel zložiť ešte v ten večer. Zachechtal sa.

"Ešte kočiar."

"Áno, áno, lenže taký špeciálny ešte ani nevyrobili."

"Hej, prestaň." Tľapla ho po ruke. Peter sa s chichotom zaboril do jej krku a pobozkal ju.

"Včera som ti chcela ukázať, ale nemal si čas." No, hej. Peter nastúpil do novej práce, veľmi dobre platenej, ale niečo za niečo. Teraz sa riešil jeden veľký projekt a musel často ostať dlhšie, ako aj včera. Keď prišiel, Sofia driemala v kresle. Presne v tom veľkom pohodlnom kresle, čo kúpili ako prvé, keď zistili, že čakajú bábo. Presne v tom, čo stálo pod oknom vedľa postieľky. Pamätal si ako vošli do obchodu a Sofia si ho hneď zamilovala. Vyvalila sa doňho a povedala, že bez neho ani domov nejde. Vôbec nevadilo, že má divnú tyrkysovú farbu. Vtedy si bežal požičať od otca, lebo na jeho účte bolo prázdno. Ale, čo by pre ňu neurobil. Vo vrecku ho vtedy hriala čerstvá tehotenská knižka a v nej prvý obraz ich dieťaťa. A Sofia mala krásne ružové líca a celá žiarila.

"Vieš, že som strašne rád, že som vtedy zaklopal na cudzie dvere?" Zachichotala sa.

"Zaklopal? Trieskal si ako blázon a ešte k tomu aj opitý o jednej ráno." Hľadal vtedy chalanov, ktorý pili na intráku, ale netrafil poschodie.

"Áno, ale keď si mi otvorila naštvaná, s rozstrapatenými vlasmi, v kockovanej košeli, hneď som sa zamiloval. Videl som anjela."

"Ja som nič také povedať nemohla. Nasáčkoval si sa dovnútra, že potrebuješ na záchod a potom si sa zvalil na chodbe a zaspal."

"A ty si ma prikryla a dala mi aj vankúš, takže som ti ukradnutý nebol." Zase ju pobozkal na krk.

"Keď si o tom anjelovi neprestal hovoriť ani zo sna." Pod rukou pocítil ako sa brucho vydúva.

"Pozri hýbe sa. Asi súhlasí, že som urobil dobre."

"Hej, hej, už sa teším ako mu budeš vykladať, že si napitý nabalil jeho mamu." Smiala sa.

"Jeho krásnu mamu."

"No hlavne teraz, keď som ako veľryba." Zase sa pohlo.

"Vidíš nesúhlasí, vie že klameš."

"Chacha, máte tajné signály už teraz?"

"Samozrejme. A neklam, lebo tu budem musieť ostať a dokázať ti, aká si krásna." Otočil ju a pobozkal.

"Tak už bež, lebo ostaneš v zápche zase." Vedel, že musí ísť, mala pravdu. Pobozkal ju na koniec nosa.

"Dobre, ale nie že tu budete vystrájať vy dvaja."