Črepiny zúfalstva

Čierna stena 3.

 Toto jej nekonečne dlhá časť, záverečná a trvalo mi ju napísať nekonečne dlho, tak nech sa vám dobre číta  a môžete napísať ako sa vám príbeh páčil.

Sofia sedela ako porcelánová bábika a pozerala von oknom. Na rozdiel od tej bábiky jej chýbal umelý úsmev na perách. Pohľad bol prázdny.  Chodil za ňou každý deň, ako sa len dalo. Držal ju za ruku, snažil sa s ňou rozprávať, pohladiť ju, objať, ale ona sa vždy odtiahla, pozrela bokom, alebo iba povedala, že tam nemusí byť s ňou. Všetci iba hovoria, treba jej čas, čas všetko zahojí, ale toto ?! Toto bola agónia. Akoby sa všetko vytratilo. 

Teraz ju viezol  domov, konečne. Chytil ju za ruku. Iba ju nechala meravo ležať na stehne. Chýbalo mu, ako si stále spolu preplietli prsty. Teraz sa jej prsty zdali ešte tenšie, ako kedysi, no ani sa nepohli. Musel preradiť, tak ruku odtiahol. U nej to však nevyvolalo žiadnu zmenu. Ach, ešte aj jeho tvrdý šéf mal v tvári viac citu, keď sa dozvedel prečo vtedy utiekol, ako ona teraz. Zase cítil obrovský tlak na hrudi. Bol neznesiteľný, musel si to miesto pošúchať. Konečne zaparkoval. Rýchlo obišiel auto a pomáhal jej vystúpiť. 

"Opatrne." Sofia si držala brucho a zdalo sa, že uvítala jeho pomoc. Rýchlo vybral tašky a pobral sa za ňou. Otvoril dvere do bytu a do nosa mu udrela vôňa jedla.

"Ahoj zlatko." Z kuchyne hneď vybehla svokra. Peter ani nevedel, či má byť rád, alebo nie. Uvítal, že sa konečne naje teplej stravy, aj to, že sa Sofia aspoň na chvíľu pousmiala. No bol by radšej, keby tu nebola a nemiešala sa do nich. Stále mal v pamäti, ako si raz nechcene vypočul  ich rozhovor.   Ako jej mama dohovárala, že nech si dá na neho pozor, čo ak nie je pre ňu dosť dobrý,  že nechce aby jej  ublížil. Ach, kto vie čo si myslí teraz. Určite ho obviňuje z toho , čo sa stalo.  Že ju nezachránil, že neprišiel včas. Chytil sa za čelo a poriadne si ho pošúchal. Svokra si už viedla svoje zlatko do kuchyne. 

Zložil tašku a porozhliadal sa po chodbe. Oči mu padli na dvere do detskej izby. Boli zavreté. Podlahu vyčistil a to bolo všetko, nemohol tam byť, bolo to veľmi bolestivé. Vidieť ten strom s belasou oblohou a to ako si na tom dala záležať, na každom detaile, liste, tieni. Zavrel tie dvere a snažil sa ich nevnímať zakaždým keď okolo nich prešiel a robiť, akoby tam ani neboli.

"Peter poď aj ty ku stolu." Ozvalo sa z kuchyne. Svokra všetko nachystala, dokonca kúpila aj kvety do vázy. Jedli mlčky. Peter sa snažil hádzať milé a povzbudivé úsmevy, ale porcelánová bábika to nevnímala. Aj svokra si to všimla a sledovala  nemo ich pohľady. Nepáčilo sa mu, že ich takto pozoruje, chcel s ňou byť sám, objať ju a nepustiť. Pripadalo mu nekonečne dlho, kým sa postavila od stola. 

"Poumývam riad."

"Nie netreba mami, už ste urobili dosť, navarili ste, ďakujeme. Ja už sa o ostatné postarám."

"No dobre, netreba ti ešte s niečím pomôcť Sofi?"

"Nie mami, to je dobré, pôjdem si asi ľahnúť."

"Tak dobre zlatko, budem ti volať." Objímala ju a hladila po tvári.  Peter zatiaľ stepoval pri  stole a čakal, aby svoju svokru  išiel  vyprevadiť. už jej otvoril dvere aj povedal dovidenia, keď sa otočila.

"Dávaj na ňu pozor."  Peter cítil ako v ňom rastie zlosť. Čo tým chcela naznačiť? To že doteraz nedával? Že on za to môže? Ale veď zistili, že dieťatko malo poškodené srdce, preto sa to stalo. On za to nemohol, nikto za to predsa nemohol.  Mal chuť jej to vykričať, ale to by sa Sofia cítila ešte horšie. Nakoniec iba stisol päste a povedal.

"Samozrejme, budem."Svokra sa usmiala a dvere sa za ňou zabuchli. Pošúchal si temeno na ktorom sa mu naježili vlasy. Ešte sa párkrát zhlboka nadýchol, kým sa vrátil naspäť ku Sofii.Našiel ju nehybne sedieť a pozerať von oknom. Pristúpil ku nej a pohladil jej ramená. Strhla sa, akoby ho doteraz ani nevnímala.