Keď som došiel domov, cítil som sa ako zbitý pes. Krk ma až pálil od bolesti. Zhodil som toaletný rovno pod nohy. Z obývačky bolo počuť chichot. Až teraz som si všimol cudzie topánky.
Čože?! Ani si nevšimli, že som prišiel. Bol som zvedavý. Vošiel som do obývačky. Telka hrala na plno. Sima sedela s pohárom vína v ruke strašne dobre sa bavila s ..... Asi Iveta. Tuším, že kolegyňa z práce a už raz nás predstavovala. Tá ma zaregistrovala.
"Ahoj." Pozdravila sa. Na to sa otočila aj Sima.
"Jeej ahoooj." Už rozprávala rozvláčne a nahodila ten svoj zvodný úsmev.
"Iva, ide nám záchrana. Miláčik urobíš nám steaky? " Takmer som vybuchol. Tak ona si tu sedí a užíva pri pohári vína a ja po nočnej mám bežať po obchodoch a ešte jej aj variť?
"Nie. Steaky som nekúpil."
"A prečo? Už boli vypredané?"
"Nie, nebol som tam a ty si od kedy doma?"
"Jooj, prečo zlato?Pustili nás z práce skôr, Ive ešte nešiel bus, tak som navrhla, že si pozrieme náš obľúbený seriál. Tak nakrájaš nám aspoň trochu syra k vínku?" Ja som po nočnej haló! Tak ona si príde domov, popíja vínko a ja behám po nočnej po obchodoch?
"Nie nenakrájam! Ja som po nočnej Sima, ledva chodím a ty čakáš, že sa budem točiť po meste kvôli mäsu? A ty si pri tom končila skôr?" Bol som naštvaný, unavený, deprimovaný.
"Ja asi pôjdem."Iva si naprávala sukňu a tvárila sa previnilo. Na Sime však nebolo vidno žiadnu zmenu. Dokonca sa zarehotala a kývla rukou smerom k Ive.
"Niekto je tu mrzút." Zoširoka sa usmievala.
"Kam by si šla." Hlesla smerom k nej a zase sa otočila na mňa.
"Dobre, dobre niekto mal dnes zlý deň, ale nemusíš ho kaziť aj ostatným. Ja si pomôžem a ty môžeš ísť spať, keď sa nechceš uvolniť a zabaviť." Otočila sa zase na Ivu a pohodlne sa usadila.
"Objednáme si pizzuuuu a vybavené." Hlasno sa zarehotala. Normálne ma odignorovala. Aaaaaa!!! Keby som nebol tak unavený. Kašlem na to. Na chodbe som si poriadne kopol do toaleťáku. Vzal som správy, čo som si doniesol z práce a išiel do spálne. Niekedy sa správa naozaj bezohľadne. Niekto mal zlý deň? Ty ani netušíš, aký som ja mal deň. Ľahol som si a začal pozerať do lekárskych správ pani Belejovej.
***
Ráno som sa zobudil na poriadnu zimu. Papiere po zemi a ja vyvalený v teplákoch na perine. Okno bolo otvorené. Sima na mňa otvorila okno? Ani neviem kedy som zaspal. V pozadí som vnímal chichot a hučanie hudby a akosi som odkvecol. Rýchlo som pozrel na hodinky. Do kelu! Prečo ma nezobudila? Bežal som do kúpeľne. V obývačke boli rozhádzané periny. Vyzeralo to, že tie dve tu už nie sú. Nič som nestíhal. Mal som nervy a v hlave mi hučalo. Musím ponáhľať. Nestíhal som ani sprchu, ani raňajky. Po ceste som zavolal Sime.
"Ahoj, prečo si ma preboha nezobudila?" Len sa zasmiala, že sa ponáhľali a veď mi otvorila okno. Fakt dík za také prebudenie. A že vraj ja z toho robím ešte aj vedu. Naozaj úžasné ráno. Ešte ani zaparkovať nebolo kde. Nabehol som ako zmyslov zbavený. Veď ja som vravel Erin, nech príde zase a ja meškám. Čo ak tu už je? Alebo bola? Hneď som sa informoval. Sestričky na mňa vyjavene pozerali, akoby som od nich pýtal drevo na kúrenie. Takže ešte nedošla. Utrel som si kropaje potu, čo sa mi objavili okolo nosa a šteklili ma tam. Dýchal som zrýchlene.Obzeral som sa po chodbe chvíľu, potom som dal sestričke inštrukcie, že ak príde niekto za tou pacientkou na JIS-ke, nech ma zavolá a išiel si dať kávu. Dúfal som, že mi to aspoň trochu zlepší náladu. Lenže akosi ani toto mi nevyšlo. Bol som ako na ihlách. Erin nikde, sestrička odo mňa chcela ešte nejaké veci podopĺňať, blížila sa vizita a aj zbytok kávy sa mi podarilo rozliať. Na vizite sme mali toho viac, ako som očakával. Cítil som poriadny hlad, až ma zvnútra striasalo. Trochu sa to ukľudnilo až po desiatej. Erin nebola. Jej mama mala stále teploty a dokonca jej museli priviazať ruky, lebo sa snažila vybrať si výživu. Bežal som do bufetu a aspoň sa poriadne najedol. Rozhodol som sa zistiť niečo z ústavu, v ktorom bola jej mama. Na to mi však došlo, že mám asistovať pri operácii, tak som už nestihol nič.
Už bolo poobede a Erin sa neukázala. Stalo sa niečo? Niečo v práci? Musela ostať dlhšie? Veď ani neviem kde robí. Vyhľadal som si konečne ten ústav a zavolal tam. Po dlhom čakaní konečne niekto dvihol. Predstavil som sa ako ošetrujúci lekár pani Belejovej. Na druhom konci bolo chvíľu ticho a potom asi zakryla slúchadlo a niečo rozprávala s niekým. Vysvetlil som, že pacientka má pretrvávajúce ťažkosti a preto sa chcem informovať na to,ako sa mala predtým, za celý pobyt v ich ústave. Na to hneď, že ona nie je lekár. Takže strach z toho, že sa niekto bude zodpovedať za pochybenie ústavu tam je veľký. Zvolil som trochu menej lekársky tón. Pýtal som sa ako dlho je už u nich, či je to problémový pacient, s výkyvmi nálad, či bola často chorá, drobné nachladenia, či má pravidelné návštevy rodiny. Hovoril som pokojným tónom, aby som zmiernil situáciu a niečo sa dozvedel. Dozvedel som sa, že je tam v takomto stave už dlho, naozaj dlho. Keď Erin bola na strednej už tam bola. Uf. Jej stav je nemenný, iba pozerá , je mimo, imobilná, ale problémy nerobí. Naznačil som, či pri takomto dlhodobom stave, náhodou niekto z jej rodiny nechce, nevyjadril sa, že by bolo lepšie....
Musel som odtiahnúť telefón od ucha ako rázne na mňa vybehla.
"Nie! To v žiadnom prípade! Ako môžete?! Jej dcéra ku nej chodí stále, stará sa, dokonca pomáha s rehabilitáciami, čítava jej, platí jej ústav vždy načas už dlhé roky, dala by za ňu život." Ťažko som prehltol, akosi mi navrela v hrdle hrča. Bol som do nej zamilovaný a nič som o nej nevedel. Až po dlhšej chvíli som si uvedomil, že na druhom konci je ticho. Spamätal som sa.
"Prepáčte, nemajte mi to za zlé, viete pýtam sa iba z profesionálneho hľadiska, nikoho nechcem obviňovať, ale už sme tu mali aj prípad, keď dokonca matka podávala potajme lieky svojmu dieťaťu, aby bolo stále hospitalizované." Na druhej strane bolo počuť povzdych.
"A iná rodina? Manžel, matka súrodenci, ju nenavštevujú?"
"Nie. Prvý rok chodil manžel, ale potom urobil scénu, pamätám si to, bolo to dosť škaredé a vtedy prestal aj platiť a už sa tu neukázal, on určite nie, je to už niekoľko rokov,hmm..." Zamyslela sa.
"Myslím, že už to bude osem, deväť rokov."
"To je smutné." Ani neviem ako mi to vybehlo.
"No to ozaj je." Chudák Erin. Kiež by som jej vedel pomôcť, nevedel som to iba ja? Nie. Nikto to nevedel, o tých frajeroch vedela, sama povedala, že sú to idioti, im by nič nepovedala. Nepovedala to ani v partii.
"Prepáčte, ale musím ísť za pacientom." Ach, zase som sa zamyslel.
"Samozrejme, ďakujem za informácie."
"Dúfam, že jej stav sa zlepší a bude sa môcť vrátiť ku nám, máme ju tu všetci radi, aj s pani Erikou. Dopočutia."
"Áno dúfam, dovi." Ona platí ústav od osemnástich? Posadil som sa a pretieral si oči. Ja som videl super babu s pomaľovanou koženkou a bláznivým účesom, ktorá sa nechovala ako ostatné, neriešila malichernosti, ohováračky, ani kto s kým a pritom ona bola úplne niekde inde ako my ostatní, deti rodičov čo sa o nich boja, starajú. Buchli dvere.
"Tebe čo je?" Kolega Martin.
"Ale nič, únavený z nočnej."
"Tak to už máš dobre, že za chvíľu máš padla."
"Veď hej." Len, keď som pomyslel na domov, ani sa mi akosi nechcelo. Bol som ešte za pani Belejovou. Iba ležala s otvorenými očami. Z fľaše kvapkala výživa s antibiotikami. Vzdychol som si. Nehoda a človek skončí takto. Neviem ako dlho som tam stál, kým som sa konečne spamätal a pohol. Stŕpla mi noha. Pozrel som na hodinky, už mám po pracovnej dobe. Pobral som sa prezliecť. Asi by som mal zájsť na nákup, doma nie je ani chlieb a Sima, ach, tá asi nezájde. Práve som kráčal po chodbe, keď sa objavila oproti mne náhlivým krokom Erin. Oči spuchnuté, vlasy strapaté. Vyzerala hrozne. Ani ma nevidela, pozerala mojím smerom, ale akoby nevnímala nič.
"Erin!"
Ja viem dokopy sa nič neudialo a mne to ide ako v lete na saniach, dúfam, že ďalšou časťou to už dotiahnem do konca. 😒😏🙂
YOU ARE READING
Črepiny zúfalstva
Random"Ako vieš, že si už na úplnom dne?" "No, keď už nevidíš ani náznak svetla. Iba tma, chlad a beznádej. A ešte jedna vec..." "Aká?" "Vieš, že nie je žiadna šanca, žiadna možnosť, že sa to niekedy zmení." Posledné slová zneli ticho, ako mrazivý závan...
