V mojej hlave

49. Výpoveď

,,Ahoj," z telefónu sa ozval chrapľavý hlas.

,,Ria?" s nádejou v hlase som vyslovila jej meno.

Simon sa naklonil bližšie ku mne, aby počul každé jej slovo. V očiach mu iskrilo šťastie z toho, že ju počuje. 

,,Ahoj Stela," unaveným hlasom ma ešte raz pozdravila.

,,Daj mi ju," nahýnal sa ku mne Simon, aby si uchmatol mobil iba pre seba.

Voľky- nevoľky som mu ho podala a on sa hneď chopil iniciatívy a začal sa odo mňa vzďaľovať. 

,,Ale no ták," prekrížila som si ruky na prsiach, ,,aj ja ju chcem počuť."

Simon ma však ignoroval a išiel ďalej. Zostala som na mieste a vyzrela som z okna. Daniel sa tam nebol. Odľahlo mi. Najradšej by som bola keby som ho už nikdy v živote nemusela vidieť. 

,,Tak čo vravela?" namrzene som sa opýtala Simona, keď sa ku mne vrátil aj s mojím mobilom.

,,Och nič zvláštne iba to, že si našla priateľku,"

,,Čože?"

,,Tiež som reagoval podobne, ale zajtra príde do školy a povie nám viac,"

,,A kde bola celé prázdniny?"

Vzdychol si: ,,Myslel som si, že zase urobila nejakú bláznivú vec...jej priateľka mala problém s rodičmi a nechcela byť doma tak prišla za Riou."

,,A ďalej?"

,,Odišli spolu na výlet do Bratislavy...boli tam celé prázdniny dnes sa vracajú večerným vlakom,"

Nechápavo som sa dívala na Simona.

Asi vycítil, čo sa chcem opýtať, pretože povedal: ,,Neozývala sa nám, pretože vedela, že jej poviem, že robí hlúposť."

,,Mne sa ale ozvala,"

,,Hej..tiež mi to príde zvláštne, no zajtra by nám mala všetko povedať,"

,,Super," zamrmlala som a obzrela som sa na okno.

V tele som pocítila nepríjemný mráz.

,,Čo sa stalo tebe?"

Otočila som sa naňho a on sa na mňa smutne usmial. 

,,Aj ty si zmizla...,"

,,Hmm," spomenula som si ako sa mi otočili chrbtom, keď na mňa Klára pred prázdninami nakričala.

Opäť som sa nasmerovala k oknu a premýšľala som, čo mu mám povedať. Mala by som mu vlastne niečo hovoriť? Zaslúži si moje vysvetlenie? 

,,Stela," postavil sa predo mňa, ,,zdá sa mi to alebo si posledné týždne nejaká divná? Viem, že sa nepoznáme zase tak dlho, ale príde mi to tak..."

,,Nepôjdeme na zmrzlinu?" 

Kráčali sme po parku a lízali sme zmrzlinu. Ja som mala jahodovú, Simon karamelovú. Prekvapivo bol ticho odkedy sme si ju kúpili... iba na začiatku sa ma opýtal, kde som bola celé prázdniny a ja som ešte stále premýšľala nad vhodnou odpoveďou. Okolo nás kráčali ľudia, ktorí sa rozprávali, smiali, plakali, jedli, pili alebo sa len tak prechádzali. Pomyslenie na to, že som mohla byť už mŕtva ma prekvapivo neupokojovalo. Skôr ma desilo. Ak by tam nebol Daniel...zrejme by som bola teraz zatvorená niekde v tmavej pivnici a čakala na smrť alebo výkupné. 

,,Simon?" odvážila som sa ho osloviť.

,,Stela?" pousmial sa a oči za okuliarmi mu zaiskrili.