V mojej hlave

34. Prefíkaný lišiak

     Sedel som pri kuchynskom stole a pomaly som si odchlipkával z horúcej kávy. Pretrel som si unavené oči a znova som sa zadíval na plafón. Stela pred malou chvíľou odišla do školy. Mal som šťastie, že ma nevidela. Síce som jej mohol povedať, že som si vymenil smenu, ale takto to bolo predsa len bezpečnejšie. Vypil som posledné zvyšky hnedej tekutiny a postavil som sa. Zamieril som do svojej spálne. Zo skrine som si vytiahol bielu košeľu a rifle. Košeľa bola trocha pokrčená, a tak som vytiahol žehličku, že ju vyžehlím. Rozložil som žehliacu dosku, zapojil žehličku do zástrčky a chvíľu som počkal.

Počas čakania, kým sa žehlička nahreje, ma prepadli obavy z dnešného dňa. Nevedel som, čo budem hovoriť, nemal som žiadne dostačujúce argumenty a vôbec som nechápal, ako na niečo také vôbec prišli.

Vzal som do ruky žehličku a začal som prechádzať po bielej látke. Veľmi mi to nešlo. Musím však vyzerať inteligentne a sebavedome, opakoval som si.

Keď som vyžehlil košeľu, rozhodol som sa to isté urobiť aj s rifľami.

Osprchovaný, učesaný a kompletne prichystaný, som zišiel dole po schodoch, pripravený odísť, keď mi zazvonil telefón. Bolo to neznáme číslo.

,,Prosím," zodvihol som telefón.

,,Dobrý deň, pri telefóne pán Tesár?" spýtal sa ma ženský hlas.

,,Áno môžem vám nejak pomôcť?"

,,Som zdravotníčka a pracujem v škole, do ktorej chodí vaša dcéra, Stela Tesárová. Dnes mala úraz, takže by bolo vhodné, aby ste po ňu prišli."

,,Úraz?" preľaknuto som sa opýtal.

,,Áno, no nie je to nič vážne, iba potrebuje, aby po ňu niekto prišiel."

,,Samozrejme, hneď som tam," zložil som a rýchlo som sa obliekol.

Nasadol som do auta a trielil som do školy. Celý čas som si v hlave prehrával tie najhoršie možné

úrazy, ktoré sa jej mohli stať. Dobre si pamätám na deň, keď mi zavolali, že moja manželka je mŕtva a dcéra je zranená. Bol to strašný pocit. Hlavne vtedy, keď som sa na druhý deň zobudil po opici a myslel som si, že to bol len zlý sen, no opak bol pravdou.

Až keď nastúpila do auta všimol som si, aká je bledá.

,,Si v poriadku, zlatko?" opýtal som sa jej opatrne, ale jej odpovede som sa nedočkal.

I keď som sa snažil zistiť, čo sa jej stalo a či je v poriadku, nedostal som odpoveď, kým sme nevošli do domu. Tam sa mi zverila so svojím nepríjemným zážitkom. Popravde, nebolo mi príjemné počúvať, aké trápenie jej ten chlapec spôsobil a želal som si, aby za to zaplatil, no uvedomoval som si, že to nepotrebuje počuť. Tak som jej len povedal, že chlapci v jej veku sú proste takí a odišiel som. Nemal som dobrý pocit z toho, že ju nechávam doma samu v takomto stave, ale nemal som na výber. Človek, s ktorým som sa mal stretnúť, nepočká.

Cesta ubehla rýchlo až prirýchlo, povedal by som. Auto som zaparkoval neďaleko vchodu a vystúpil som. Zhlboka som sa nadýchol a znova som vydýchol.

,,Ty to dáš! Si predsa nejaký chlap!" povzbudzoval som sa a naozaj to pomohlo.

Plne odhodlaný dokázať svoju nevinu som vošiel do stredne veľkej budovy. Vnútri ma pozorovalo zopár párov zvedavých očí, no nevenoval som im veľkú pozornosť. Iba málokto vedel, prečo som tu dnes a ešte takto vyobliekaný a chcel som, aby to tak zostalo. Prešiel som cez pomerne dlhú chodbu a zastavil som sa pred čiernymi koženými dverami. Rázne som zaklopal, aby to bolo počuť aj cez kožu a čakal som na povolenie vstúpiť.

,,Vstúpte!" ozvalo sa a ja som poslúchol.

,,Dobrý deň, pán Nitriansky," pozdravil som muža sediaceho za veľkým stolom.

Iba kývol hlavou a naznačil mi, aby som sa posadil na drevenú stoličku.

,,Rovno prejdime k veci, dal som vám túto príležitosť z toho dôvodu, že ste vcelku zodpovedný

zamestnanec a verím, že pre vzniknutú situáciu máte adekvátne vysvetlenie," vážnym hlasom prehovoril.

Nervózne som si poškrabal ľavé obočie. Čo, do čerta, znamená adekvátne? To nič, Peter, proste mu povedz, čo máš na srdci a bude to.

,,V prvom rade vám ďakujem za to, že ste mi poskytli toto adekvátne... možnosť... teda."

Do frasa! Peter, čo to stváraš?

Muž sa na mňa zvedavo pozeral a čakal, čo zo mňa vypadne, ale po chvíli ho to prestalo baviť a

prehovoril: ,,Pán Tesár, ak mi nemáte čo povedať, toto sedenie je zbytoč-"

,,Nie, nie, nie, mám k tomu čo povedať," rozhodol som sa nechať slušné spôsoby bokom.

Tento muž ma neprávom obvinil z hrozného činu a ja mu poviem, čo si o ňom myslím!

,,Som slušný, tvrdo pracujúci muž, starám sa o svoju sedemnásťročnú dcéru úplne sám, som kompletne odkázaný na svoju výplatu z tejto práce a vy ma vyhodíte?"

Nastalo ticho.

,,Pán Tesár, dôkazy sú nespochybniteľné. Prevádzali ste časť peňazí, ktorá bola určená na kúpu materiálov, každý mesiac."

,,A odkiaľ to vy môžete tak isto vedieť?"

,,Mám svoje zdroje a navyše vás pri tom nachytal jeden z našich zamestnancov."

,,Ale pri čom?"

,,Zabudli ste sa odhlásiť z firemného počítača, keď ste sťahovali peniaze a on si to nafotil. Nech sa páči, tu sú fotky," vytiahol zopár papierov a položil ich predo mňa.

Mal pravdu. Síce som tomu veľmi nerozumel, ale bolo tam moje meno, číslo a všetky údaje, ktoré nasvedčovali, že za tým všetkým som ja, no ja som to nebol.

,,Nikdy som niečo také nevidel, za týmto nemôžem byť ja."

,,A kto je potom za tým?"

,,Ja... ja neviem. Viem len, že ja som to nebol."

,,Nemáte žiadne postačujúce argumenty, mrzí ma to, ale musíte opustiť toto pracovisko, a to navždy."

,,To nemôžete!"

,,Ja som tu šéf a ja rozhodujem, kto tu smie a nesmie pracovať. A poviem vám, že žiadneho zlodeja tu zamestnávať nebudem," malý muž podráždene vyskočil zo stoličky a ja som urobil to isté.

,,Ako ste ma to nazvali? Zlodej, ja vám dám zlodeja, vy chudák. Ja sa tu zdieram deň čo deň za minimálny plat a VY, VY ma tu budete očierňovať?"

,,Ochranka!" skríkol muž a vtom vbehli dnu dvaja veľkí muži a chytili ma pod pazuchy.

,,To vy ste tie peniaze ukradli, vidím vám to na očiach!" vykríkol som, keď ma ťahali von z miestnosti. Len tak, aby som ho naštval, no on sa tváril, akoby som práve prišiel na jeho plán.

,,To... to nie je možné, mal som pravdu, vy ste ten zlodej, to vás by mali-" vetu som nestihol dokončiť, lebo mi pred nosom zavrel dvere a ochranka ma ťahala ďalej.

Keď mi povedali, aby som opustil budovu, poslúchol som ich. V hlave som mal zmätok síce som sa nezachoval tak, ako som zamýšľal, predsa len to bolo na niečo dobré. Ktovie, možno keby som ho nenaštval, nenazval by ma zlodejom, nezavolal by ochranku a ja by som sa nikdy nedozvedel, že v tom má prsty on. Rodičia mali pravdu, keď vraveli, že najprv používam svaly a až potom mozog, ale tentoraz to pomohlo. No čo teraz s tým? Pokým na to niekto príde, môže to trvať aj týždne, ba mesiace. Podám naňho sťažnosť a upovedomím potrebných ľudí, ale pokiaľ bude ohrievať stoličku vedúceho tento prefíkaný lišiak, som bez práce a hlavne bez peňazí.

Ako teraz uživím svoju rodinu?