V mojej hlave

44. Znova tam

     Zobudila som sa na nepríjemný pocit bolesti hlavy. Vyplašene som otvorila oči a hľadala som niečo známe. Všade bola tma. Kde to som? Po chvíli, keď som začala znova poriadne vidieť, som presne spoznala miesto môjho pobytu. Bola som v nemocnici. Asi dve oddelenia od toho, ktoré som obývala naposledy takmer rok. Tep sa mi zrýchlil a nevedela som sa nadýchnuť. Prudko som sa posadila, až sa mi zatočila hlava. Nikde som nikoho nevidela. Odkryla som sa a pomaly som sa bosými nohami dotkla studenej podlahy. Prebehol mi mráz po celom tele. Nie! Prečo som tu? Čo sa stalo? Uvidela som dvere a vtedy to prišlo. Rozbehla som sa k ním, a keď som zistila, že sú zamknuté, začala som do nich búchať päsťami.

,,Pustite ma von!" kričala som. ,,Inak ich vyrazím."

Znova som tresla do dverí, no nič sa nestalo, a tak som hľadala inú únikovú cestu. Okno! Pribehla som k nemu. Dokelu! Je zatvorené.

,,Kameň," zamrmlala som zmätene, ,,musím nájsť niečo tvrdé, aby som ho rozbila."

Vstúpila som do kolotoča, kedy som hľadala niečo dostatočne silné na roztrieštenie skla a narážala som do rozličných vecí. Najprv do stoličky, potom do postele a inokedy som sa potkla o vlastné nohy.

,,Dofrasa," zahromžila som a opäť som vrazila do postele.

Nepanikár, hovoril mi slabý hlások v mojej hlave, no ten hlasnejší kričal: „Von, chcem ísť von!"

Až po hodnej dobe som si spomenula na zvonček na privolanie sestričky.

,,Prosím, buď tu," prosíkala som potichu.

Aha, tu je. Zazvonila som, prst som naschvál nechala na zvončeku, pokým sa dvere neotvorili a ja som konečne zazrela svetlo. Bezhlavo som sa vyrútila k dverám, kde ma zastavili mocné ruky. Čo to? Odkedy sú sestričky také silné? Zdvihla som hlavu a zbadala som prísne vyzerajúceho muža, keď však prehovoril, vôbec neznel prísne.

,,Nemusíš sa ničoho báť, Stela, tu si v poriadku."

Trocha som sa upokojila, pretože na mňa pôsobil príjemným dojmom, a snažila som sa dýchať pomalšie. Zatiaľ ma pustil.

,,Prečo som tu?"

,,Nepamätáš si, čo sa stalo?" prekvapene sa opýtal.

Zamyslela som.

,,Vlastne áno... bola som... chceli ma uniesť... odpadla som?"

,,Áno, odpadla si. O únose síce nič neviem, ale to môže byť len šok..."

,,Nie je to šok, naozaj ma uniesli."

,,Dobre, dobre," opatrne ma tlačil naspäť k lôžku.

,,Pustite ma!" Pocit pokoja zmizol.

,,Kam by si teraz šla?"

,,Preč odtiaľto! Kde je Daniel a môj otec, je tu?"

,,Tvoj otec prespal prvú noc na chodbe a teraz sme mu poskytli prázdnu posteľ neďaleko tvojho lôžka, uvidíš ho zajtra... a čo sa týka Daniela, tak ak to je ten chlapec s kučeravými vlasmi..."

,,Áno, to je on."

,,Hmmm," zamyslel sa muž, ,,keď ti ho sem privediem, sľúbiš mi, že nebudeš chcieť utiecť?"

,,To vám nemôžem sľúbiť," zahundrala som.

,,V tom prípade ťa tu znova zamknem."

,,Nie!" vykríkla som.

,,Nedávaš mi na výber," posunul ma smerom k posteli a ja som sa zaprela nohami.

,,Zavolajte ho a ja už nikam nepôjdem," vyriekla som napokon.

Chlap ma pustil a vyšiel z miestnosti. Netrvalo to ani minútu a vrátil sa s Danielom.

,,Stela," zašepkal Daniel a pristúpil ku mne.

Potom ma objal, objatie som mu opätovala

,,Daniel," vydýchla som a zmohli ma emócie, ,,prečo som tu?"

Pustil ma a zadíval sa mi do očí, potom ma však znova chytil do náručia. Po chvíli mi to už prišlo divné a začala som sa cítiť nesvoja.

,,Daniel," zamrmlala som, ,,čo sa stalo?"

Odtlačila som ho od seba a on ma chytil za ruku.

,,Je to nespravodlivé."

,,Čo?"

,,Ach, keby to bolo také jednoduché."

,,Okamžite to vyklop!" vytrhla som mu svoju ruku zo zovretia.

,,Vyspi sa, zajtra ti všetko poviem," nežne povedal a pobozkal ma na vlasy.

,,Čože? Nie!"

Chlapec začal kráčať ku dverám.

,,Stoj!" rozbehla som sa za ním.

,,Zajtra," naznačil perami a zmizol za dverami.

Chcela som ho nasledovať, ale cestu mi zatarasil muž.

,,A do postele!" prikázal mi.

Poslúchla som ho. Bolo mi to proti srsti, ale vedela som, že už neurobí žiaden ústupok. Keď som konečne zaspávala, v hlave mi vírili zmätené myšlienky a úvahy o tom, čo sa vlastne mohlo stať. Neušlo mi však, že pri spomienke na objatie a pusu od Daniela mi telom prebehol zvláštny pocit tepla. Bola som natoľko unavená, že som to neriešila a zaspala som.