V mojej hlave

41. Mima a ja

     Sedela som na lavičke v šatni. Dážď pomaly stekal po okne. Sledovala som kvapku po kvapke, ako sa slimačím tempom šmýka po skle. Hnedé vlasy som mala rozstrapatené. Malými prštekmi som sa snažila zotrieť z okna kvapky, ktoré sa zachytili na okraji obloku. Hlavu som mala položenú na rukách, ktoré som mala na parapete. Moje baletné topánky ležali na zemi, každá na inom konci miestnosti. Pri pohľade na sychravé počasie mi začali tiecť malé slzičky. Keď vtom som započula ten blažený zvuk. Mama prišla. Vyskočila som od radosti, no potom som sa zarazila. Mamka bude určite naštvaná, že ma vyhodili. Utrela som si uslzené očká a znova som sa posadila na lavičku. Kiežby po mňa prišiel ocko, pomyslela som si.

,,Stela!" zhíkla mamka, keď ma zbadala.

,,Mami," sklonila som hlavu a nervózne som sa začala ošívať.

,,Ako ťa mohli vyhodiť z baletu?"

,,Omylom," nespúšťala som zrak z podlahy, ,,omylom som narazila do Mily a ona sa na mňa naštvala."

,,A to ťa kvôli tomu vyhodili?"

,,Hej!" zložila som si ruky na hrudi.

,,Hmm, porozprávam sa o tom s tvojou učiteľkou, Stelinka."

,,Nieeeee!" vykríkla som a hodila som sa mame do náručia. ,,Nechcem sa tam vrátiť."

,,Prečo?" nechápavo sa opýtala.

,,Lebo... mi to nejde."

,,Ale Stelinka, ako môžeš niečo také povedať?"

Uprene som sa na ňu pozrela.

,,Ach jaj, no dobre, ale s tancom neprestaneš, nájdeme ti nejaký iný druh tanca."

,,Dobre," zamrmlala som.

Nechcem chodiť na žiaden tanečný krúžok! Nemohla som to však povedať mamke, bola by naštvaná. A znova by sa hádala s ocinom a on by znova pil.

Tanečné topánky, ktoré mi mama kúpila zo Secondhandu, ma trocha tlačili, ale to bol ten najmenší problém. Stála som pred mierne pootvorenými dverami a nervózne som si žmolila okraj trička.

,,Päť, šesť, sedem, osem a znova," ozývalo sa z miestnosti, do ktorej som mala vojsť už pred desiatimi minútami.

Mamka mi neprezradila, ako mi zohnala miesto v tejto tanečnej škole, ale vedela som, že to bolo náročné. Poznala som túto školu z rozprávania mojich dvoch spolužiačok. Dve sestry, Sára a Dáša, obdarené citom pre hudbu, na rozdiel odo mňa, ktoré túto školu navštevujú.

Zvedavo som nakukla cez otvor, aby som sa presvedčila o svojom rozhodnutí nevojsť tam. Tanec som mala rada, no balet mi vôbec nešiel. Radšej som si maľovala. Predtým som chodila na výtvarnú, ale potom ma mama odhlásila a prihlásila ma na balet. Celé mi to platila babka, ktorá vždy chcela mať z mamy tanečníčku, ale ona sa stala speváčkou. Mamka spieva veľmi pekne. V poslednej dobe ju však počujem čoraz menej. Stále niekam odchádza. Ja však neviem kam.

,,A poďme dievčatá a chlapci, neflákame sa."

Učiteľka, aspoň som predpokladala, že tá žena je učiteľka, bola vysoká, čiernovlasá, oblečená vo farebnom. Pravý opak mojej bývalej učiteľky. Táto vyzerala na dvadsať rokov.

Prezrela som si aj jej študentky a študentov. Boli tam dvaja chlapci a šesť dievčat. Zbadala som Dášu a Sáru, ako sa snažia zopakovať zložité kroky, ktoré práve vysvetľovala učiteľka. Nikomu to veľmi nešlo, až na jedno dievča. Stálo v zadnom rade tesne pri dverách. Keď robila otočku, musela som sa schovať za dvere. Nemohla som z nej spustiť zrak. Tancovala prekrásne, síce to boli len jednotlivé kroky, ale predsa to bolo nádherné. S úsmevom a obdivom na tvári som sa oprela o dvere. Dvere sa však pod mojou váhou otvorili a ja som spadla na zem. Počula som vystrašené výkriky a aj smiech, ktoré ma neudivovali, no jedna reakcia ma prekvapila. Čiernovlasé dievčatko v rúžovom tričku sa na mňa namosúrene dívalo.