V mojej hlave

47. Precinutie

,,Tvoje teórie nedávajú zmysel," oborila som sa naňho, keď sa ma znova snažil presvedčiť o opaku.

,,Prečo nie?"

Strácal trpezlivosť. Rovnako ako ja.

,,Nemáš právo ho do toho ťahať!"

,,Nič si ale nezistila!"

Táto hádka sa opakovala už viackrát a vždy skončila rovnako. Rozzúrene som ušla preč najbližším východom. Teraz som však chcela dospieť k nejakému novému zisteniu. Daniel sa na mňa mračil spoza svetlého obočia. Prebodával ma pohľadom, no ja som nemienila ustúpiť.

,,Ak to nespravíš, nikdy sa nedozvieme pravdu," naliehal opäť.

V očiach mu blčal hnev, ale aj túžba po spravodlivosti. Ako mám však veriť človeku, ktorý bol ochotný pre vlastné problémy uniesť nevinné dievča? Stále som myslela na to, ako by sa zachoval, keby som to nebola ja. Ak by ma nepoznal. Nechal by ma v rukách únoscu?

Vzdychla som si. Všetky moje city k nemu sa pomaly strácali. Prešli len dva dni od nášho posledného stretnutia na poli, no vzťah, ktorý medzi nami bol, sa zmenil. Neustále sa ma snažil presvedčiť, že otec mamu mohol zabiť. Ako môže niečo také vôbec povedať? Nie, nepremýšľala som nad tým ani chvíľu. Možno zopár myšlienok, ale to je všetko.

,,Nespravím to!"

Teraz si pre zmenu vzdychol on a skúmavo si ma premeral od hlavy po päty. Nedíval sa na mňa ako kedysi, keď som bola v jeho náruči. Striaslo ma. V jeho očiach som nevidela ani známku po vtedajšej nehe.

,,Tak to urobím ja," vstal a priblížil sa k stolu.

,,Nie!" postavila som sa pred neho s tvrdým výrazom tváre.

Boli sme uňho doma. V pivnici nás nikto nerušil. Povedala by som, že o nás ani len netušili.

,,Stela," oslovil ma a jemne ma chytil za ruku, ,,musíme prísť na to, prečo ťa chceli uniesť."

Pozrela som sa na naše prepletené ruky: ,,Kvôli mne alebo kvôli sebe?"

Nechápavo na mňa uprel orieškovohnedé oči.

,,Pýtam sa, či to chceš zistiť pre moje dobro alebo len preto, aby si sa dostal ku Oliverovi a jeho šéfovi?"

Snažila som sa, aby môj hlas znel pevne, no bolo to obzvlášť ťažké. Najmä po tom, ako mi prezradil celú pravdu o našom „vzťahu".

,,Stela," prehovoril po dlhšej odmlke, no hneď nato sklopil znova zrak do zeme.

Pustila som mu ruku a pocítila som chlad. Dobre som si však uvedomovala, že ho nespôsobovalo len to. Moje srdce ho už viac nevpustí dnu.

,,Stela... to, čo som urobil, bolo zlé, ale pochop ma," hľadal správne slová.

,,Nežiadaj ma o to!"

,,Aj ty chceš, aby bol tvoj otec nevinný!" zvýšil hlas. „To isté chcem aj ja. Moja mama nie je štetka!"

Zbadala som, ako mu to pomenovanie skrivilo tvár do smutného úškrnu. Vedela som, že má pravdu. Napriek odporu, ktorý som voči nemu cítila, som mu rozumela. Bála som sa, že otec by to mohol spraviť. Tých pár myšlienok ma presvedčilo, že by som nezniesla takú pravdu. No čo, ak to musí byť? Nemôžem sa viniť za jej smrť.

Včera som bola prvýkrát u novej psychologičky. Bola to žena. Vysoká, štíhla a najmä mladá. Mohla mať najviac dvadsaťsedem rokov. Pôsobila na mňa sympatickým a príjemným dojmom. Napriek jej profesii.