Krvavé Sestry: Slúžka, Kurtizána, Otrokyňa a Pastierka

12.

Po jeho pravici stálo ďalších päť mužov v približne rovnakom veku. Radcovia. Hneď vedľa jeho ľavej ruky, stál zase chlapec v mojom veku, možno o niečo starší. Mal výrazne zelené oči ako kráľ, no jeho vlasy boli na rozdiel od kráľových hnedých, plavé. Okrem vlasov sa však na seba veľmi podobali. Obaja mali plné pery, výrazné lícne kosti a jemne špicaté nosy. Na sebe mal hnedé nohavice s čiernym koženým opaskom a smaragdom na mieste spony, ktorý bol rovnaký, ako jeho oči. V nich mal zase zapravenú bielu košeľu, ktorá čiastočne odhaľovala jeho hrudník. Obuté mal čierne čižmy. Plavé vlasy mu zdobila zlatá koruna so zafírmi, ktorá však bola omnoho menej honosná, ako tá kráľova. Tak sám korunný princ v celej svojej kráse. Pomyslela som si, a tentoraz som mala chuť prevrátiť očami. Keď sme sa dostali až pred pódium, prehovoril na mňa vojak. ,,Kľakni si na kolená a pokloň sa kráľovi." Preniesol nahlas. Jeho hlas sa niesol celou trónnou sálou. Aj napriek strašnej situácii som mala chuť sa smiať. Úsmev som si neodpustila. ,,Pokloň sa, vravím ti!" Zvýšil hlas. Pozrela som sa naňho s výrazom, či to myslí vážne. Podľa jeho výrazu som usúdila, že určite áno. No v očiach mal strach. Nie však predo mnou, ale pred kráľom. Na tvári sa mi zjavil úškrn. Čo spraví, keď ho nepočúvnem? Udrie ma? Mohlo mi to byť jedno, aj tak ma dá kráľ popraviť. Nebudem sa tu teraz plaziť a prosiť na kolenách. Nebudem sa mu klaňať ani vešať hlavu. ,,A prečo by som to mala robiť?" Spýtala som sa s výsmechom v hlase. Po spánku mu začal stekať pot a môj úsmev sa ešte rozšíril. ,,Stačí." Zaznelo prvé slovo od kráľa, a tým si získal moju pozornosť. ,,Povedz svoje meno." Prikázal mi kráľ. ,,To meno by bolo jedom v tvojich ústach." Odvetila som mu s úškľabkom. Kráľ sa zamračil. Na princovej tvári bol ale prekvapený výraz. ,,Predstav ju." Prikázal kráľ vojakovi s listinou v ruke. Vojak si odkašľal a spustil. ,,Vaša výsosť, jej meno je Leonie Jelena Andreovna Rankovič. Pochádza z mesta Lumi v severnej zemi. Je dcérou kupca Andrého Adama Rankoviča. Meno matky nie je známe. Za posledné dva roky je obvinená z vraždy štyridsiatich piatich vojakov kráľovskej gardy, predného a zadného voja. Ďalej je obvinená z povstania a rebélie voči samotnému najvyššiemu veličenstvu, za výsmech a urážanie kráľovského veličenstva, tiež je obvinená za ničenie kráľovského majetku a nepovolené prepúšťanie otrokov." Vymenoval nazhromaždené informácie. Kráľ so zamračenou tvárou pokýval hlavou. Vôbec ma neprekvapilo, že vedel celé moje meno a už vôbec nie číslo mŕtvych. Vlastne ani neboli všetci. ,,Bolo ich štyridsaťsedem." Opravila som vojaka. Nastalo ticho. ,,Aký trest navrhujú moji radcovia?" Spýtal sa kráľ smerom k nim. Vystúpil muž v strede. ,,Štyria sme sa zhodli na treste smrti a to popravou na námestí, oddelením hlavy od tela. Tento trest vykoná kat, pretože aj napriek jej šľachtickému pôvodu si podľa nás nezaslúži zomrieť vznešene tak, ako nezomreli čestne vaši vojaci, veličenstvo." Povedal rozsudok. Neprekvapilo ma to. ,,Kto navrhoval niečo iné?" Spýtal sa kráľ. Z radu vystúpil muž druhý zľava. Mal hnedé trochu prešedivené vlasy, hnedozelené oči, na brade jemné strnisko. Bol stredne vysoký, stredne štíhlej postavy a hneď ako vystúpil som si všimla čiernostriebornú paličku v pravej ruke. Oblečené mal čierne nohavice, elegantné čierne topánky, sako rovnakej farby ako nohavice a pod ním bielu košeľu. Na hlave mal klobúk, ktorý si však pri kroku vpred zložil do ruky s paličkou. ,,Ja, vaše veličenstvo." Povedal pokojným hlasom. Keby som tam vtedy nestála pred kráľom a nečakala na rozsudok smrti, bol by mi ten muž sympatický. Kráľ ho gestom ruky vyzval na pokračovanie. ,,Toto dievča nemá viac ako osemnásť rokov a za dva roky zabilo viac kráľovských vojakov, ako niektorí vojaci za celý život. Musí mať teda veľmi dobré schopnosti. Považoval by som za múdrejšie, keby ste ju teda ušetrili, vaše veličenstvo, a využili ju vo svoj prospech na porážku nepriateľa." Preniesol. ,,No je to samozrejme len môj návrh, konečné slovo a rozhodnutie máte i tak vy, vaša kráľovská milosť." Povedal muž. Kráľ pokýval hlavou. ,,Si veľmi dobrý a múdry radca, Jean d'Artois a beriem na vedomie tvoju myšlienku, lenže stratu mojich mužov nenahradí." Vravel kráľ. Pozrel sa na mňa. Hodnú chvíľu sme si hľadeli vzájomne do očí. Neviem, čo sa odrážalo v tých mojich, ale v tých jeho bola arogancia, krutosť, záľudnosť a niečo...čierne- temné. ,,Vidím, že smrť by bola pre teba len vykúpením. Už teraz si s ňou zmierená, vidím ti to v očiach a rovnako tak i ten vzdor, čo máš v tvári. Nepoznám veľa ľudí zo severu, no vidím vo vás ten istý výraz. Výraz odhodlania a nebojácnosti. Vždy sa budeš vzpierať, no vedz, že nakoniec ťa i tak niekto zlomí." Vravel ďalej. ,,Moje telo zlomiť môžete, ale môjho ducha nezlomíte nikdy." Odvetila som mu s chladom, pokojom a vražednosťou v hlase. Kráľ znovu pokýval hlavou. ,,Preto som vymyslel pre teba niečo lepšie ako je smrť. Je to miesto, kde väčšina žien v živote nevkročí...Myslím, že je to až priveľmi dobrý trest, ale som predsa len nejaký panovník. Pôjdeš do nevestinca, ktorý má najbohatšieho majiteľa v meste. Z tých dlhov sa nikdy nevylížeš." Vyslovil rozsudok so slizkým úsmevom a mne sa skoro podlomili kolená. Nebyť tých okov, mal by už zlomené väzy. Takže Boh predsa len chce, aby som ich všetkých pomstila. Prebleslo mi hlavou. Nikto nenamietal. ,,Za svoje činy skapeš ako posledný žobrácky pes a zhoríš v pekle." Zasyčala som naňho. ,,Môžem zhorieť v pekle, no s tým som už zmierený, ako ty so smrťou. Avšak kým ešte žijem, som najmocnejší pán na tomto svete a zostane to tak, pokým budem žiť. Zabijem všetkých, čo sa mi v tom pokúsia zabrániť, rovnako ako všetkých ostatných, čo majú schopnosti. Uzavrel som totižto dohodu so samotným diablom." Odvetil mi na to. Uškrnula som sa. ,,Ja som uzavrela dohodu s Bohom. Uvidíme, kto je mocnejší." To ma už vyviedli z trónnej sály.