Krvavé Sestry: Slúžka, Kurtizána, Otrokyňa a Pastierka

1.

Muž spadol z koňa ako hnilá hruška, hneď po tom, čo sa mu strieborný šíp s bielymi letkami zapichol do hrude. Tí hlupáci nemali ani železnú zbroj. Len kožené tuniky. Jeho kôň sa prudko zastavil a postavil sa na zadné. Ďalší traja sa ale hnali za mnou s odhodlanými výrazmi. Bodaj by nie. Čím menej ich bude, tým viac dostanú. Jednoduchá matematika, alias nepriama úmernosť. Keby mi len videli do tváre. Priala by som si vidieť šokované tváre kráľovských pešiakov, keby zbadali, kto sa v skutočnosti skrýva pod bielou maskou najslávnejšieho rebela v krajine. Už len to, že som bola dievča by im spôsobilo infarkty. Tá tvár však bola skrytá pod bielou škraboškou hlboko pod kapucňou, a tak to aj zostane. Nabila som znovu a tentokrát mierila vyššie. Uvoľnila som tetivu a striebro sa opäť hnalo vzduchom. A opäť neminulo. Kovový hrot sa dostal cez hladkú pokožku na krku a preletel ním hladko ako nôž rozpusteným maslom. Ďalší vojak padol. Bol to práve ten, ktorý sa zúfalo snažil zasiahnuť ma šípom. Aká smola. Dva - nula pre Bieleho jazdca. Tak ma ľudia tu na severe volali. Mali aj prečo. Biely kôň, biely plášť, biele čižmy, biele nohavice, sprevádzaná bielym vlkom a bielym dravcom. Tá prezývka mi padla ako vyšitá a vôbec mi to nevadilo. Robila som to z vlastnej vôle. Hoci otec príliš šťastný nebol, že jeho dcéra kráča, vlastne cvála v jeho šľapajách. Chcel mať doma krehkú princeznú, akou bola moja nebohá mama. Dávno sa ale zmieril s tým, že nič také dobré zo mňa nevyrastie. Gény nepoprieš, slušne povedané. Áno, môj otec, terajší významný severský kupec, André Adam Rankovič, bol kedysi nájomným vrahom a svoje remeslo si robil poctivo a dobre. Aspoň mám kde brať talent, no nie? Ďalší výstrel a zase som neminula. Tento krát zastavil v srdci. Presne mierené strely boli to najlepšie čo som týmto štyrom nešťastníkom mohla ponúknuť. Dobre vedeli, čo som zač alebo čoho som schopná. Ich však zaslepovala túžba po peniazoch z odmeny. Áno, na dobrého, Bieleho jazdca, ktorý pomáhal chudobným a ničil kráľove kšefty, bola vypísaná odmena za privedenie ho živého alebo mŕtveho. Vraj pri konaní dobra sa musí učiňovať zlo. Iste, platilo to aj v mojom prípade. Pomáhala som tým chudobným, za to ale zabíjala vojakov. V podstate celého tohto konfliktu boli práve oni, nemali sa mi stavať do cesty. Na koni zostal posledný vojak. Nevzdá sa, lebo by celú čiastku dostal on. Stal by sa z neho šľachtic pri toľkých peniazoch. Nuž, a tak, keď sa vojak nevzdal ani po pár minútach, som vystrelila posledný, smrtiaci šíp, ktorý našiel cieľ v lebke vojaka.