Krvavé Sestry: Slúžka, Kurtizána, Otrokyňa a Pastierka

8.

           

Zafúkal chladný severský vzduch, z ktorého bolo cítiť vôňu mora. Sivé vlasy mi viali za chrbtom a ako na zavolanie začalo snežiť. Sneh, tak veľmi som ho milovala. Jeho ľadová krása, krása, ktorá vedela zabiť. Občas ma otec prirovnával k samotnej pani zimy – Morene. Krásnej a mrazivej. Bola som vraj krásna ako ona, no vedela som zabíjať. Ja som si však vždy pripadala inak. Prirovnávala som sa k zvieraťu. Divému, nespútanému zvieraťu severu. Temperamentnému, vražednému, nezlomnému a divokému. Bol to skôr netvor ako zviera. Zver. A mne to nevadilo. Nikdy mi nevadilo, keď som zabila. Nikdy som nemala výčitky. Len moje ruky boli akoby vždy zašpinené. S tým som sa ale naučila žiť. Prvýkrát som preliala krv už v trinástich, keď som zle a nečisto trafila králika. Musela som mu vykrútiť krk. Vtedy to bolo ťažké. Začiatky sú vždy ťažké. No po čase sa z toho stane rarita. Možno mi to najvyšší raz odpustí, no skôr zhorím v pekle. Ani to mi neprekážalo. Tvrdohlavá? Jedno z prídavných mien, ktoré mi sedeli najviac. S úškrnom som sa na dievčinu usmiala. ,,Teraz sa pomsti." Povedala som opäť trochu hlasnejšie a zrak namierila na spadnutý šíp vedľa nej. Hneď sa naň pozrela a pochopila. Múdre dievča. Počula som ako sa otvoril poklop a vyrazilo z neho niekoľko vojakov. Dievča sa na mňa ustarane pozrelo. Ja som sa znovu iba pousmiala a zasalutovala jej. Obzrela som sa za vojakmi a čelom vpred skočila zo strechy. Ešte vo vzduchu som sa preniesla do ulice s vyveseným prádlom. Krivkajúco som sa rozbehla. Na dvoch prstoch som pískla. O pár sekúnd sa kúsok nado mňa zniesla Kogora. Ukázala som jej dva zdvihnuté prsty. Bol to asi jediný povel, ktorý som ju vedela naučiť a ona ho vedela ihneď aj vykonať. Vzniesla sa zase hore a letela do centra- zavolať mi Appola. Odbočila som do menšej ulice doprava. Mala viesť k centru. Na konci som sa objavila na širokom námestí. Bolo v tvare kruhu, obklopené honosnými mestskými vilami zbohatlíkov. Ako snehová búrka sa ku mne prihnalo niečo veľké a biele. ,,Appolo, ako vždy na čas." Šepla som mu a vyskočila do sedla. ,,Tam je!!!" Vykríkol niekto. Obzrela som sa tým smerom. Sedem vojakov na koňoch sa vybralo mojím smerom. Dnes asi nie je môj deň. Pomyslela som si. To som však ešte nevedela, že bude asi najhorší v mojom živote. V dave zmetených ľudí som vyhľadala Rafaela. ,,Vďaka!" Zakývala som mu. Stále sedel na koni. Zasalutoval mi späť. Bol to pozdrav, ktorý u vojakov mal iný význam ako u vrahov. U vrahov znamenal: ,,Veľa úspechu pri love." Usmiala som sa a na prebranie som počula zakrákanie bielej vrany. Popchla som chladnokrvníka najskôr iba do klusu, aby sa nám stihli uhnúť ľudia. Keď som ale videla, ako mi hneď za chrbtom tryskujú vojaci, previedla som ho do cvalu. Rýchlosťou blesku sme vyleteli von z mesta. Appolo sa dal do najrýchlejšieho behu, aký mohol vyvinúť v týchto podmienkach. Otočila som sa dozadu. Šesť ozbrojených vojakov na koňoch sa hnalo za mnou. V stehne mi pulzovala bolesť. Snežilo a bola veľká zima. Čochvíľa príde snehová búrka. Domov to sú ešte štyri míle. Appolo nebude vládať bežať stále rovnako rýchlo. To boli fakty tejto situácie. Odpoveď na východ z tejto situácie bol jednoduchý. Zabiť ich ešte počas jazdy. Lenže ja som sa nemohla hýbať. Noha ma príšerne bolela. Pozrela som sa na oblohu. Bolo takmer nemožné zbadať siluetu bieleho havrana. Sklopila som hlavu a dívala sa na cestu. Očami som skenovala les na jednej i druhej strane. Inú možnosť som nemala. Zložila som si rukavicu na pravej ruke a pomocou dvoch prstov som zapískala. Chvíľu sa nič nedialo. Stále sme sa hnali dopredu ako hurikán. Stále ma prenasledovalo šesť vojakov. Stále mi vietor šľahal do tváre vločky, cez ktoré som skoro nevidela. A potom, v jednom momente, som sa otočila dozadu na výkrik a splašené erdžanie koní. Veľká biela šmuha preletela z jednej strany lesa na druhú a stiahla so sebou vojaka. Dopadla s ním a zahryzla sa mu do krku, ktorý následne roztrhala na kusy. Potom sa otočila za nami a rozbehla sa. Žlté oči boli vidieť ešte aj z veľkej diaľky a zakrvavená biela srsť na papuli s ostrými tesákmi rovnako tak. Moann mi prišiel pomôcť. Bol veľký. Jeho chrbát som mala niekde vyše pása a hlava s ušami končila v úrovni kľučných kostí. Mal už spomínané tmavo-žlté oči z ktorých raz vyžarovala láskavosť a raz zúrivosť. Svojou veľkosťou a rýchlosťou ľahko dohnal vojakov na koňoch. Jedným odrazom sa vymrštil do vzduchu a tesáky zaboril do konského krku. Kôň sa zrútil na zem aj s jazdcom. Zostali štyria. Moann dokončil svoj podiel tým, že stiahol koňa i vojaka a keď boli na zemi, zabil ich veľmi rýchlo. Potom sa stratil v lese rovnakej farby ako jeho srsť. Hnali sme sa asi míľu, keď som sa rozhodla obzrieť dozadu. Od úľavy mi spadol kameň zo srdca. Bežal za mnou iba jeden. Ďalší traja to museli vzdať. Appolo ale začal spomaľovať. Naozaj spomaľovať. Z papule mu penilo a telo sa mu triaslo od únavy. Do prekliatych pekiel. Toto asi naozaj nie je môj deň. To som ešte nevedela, čo ma čaká doma.