Krvavé Sestry: Slúžka, Kurtizána, Otrokyňa a Pastierka

10.

Obzrel sa za Lesanou. Videla som, ako mu železný meč vojaka, prebodol srdce. Videla som, ako mu obľúbený kord vypadol z ruky a cinkol o kamennú podlahu. Aké oči mal, keď si uvedomil, že nastala jeho posledná chvíľa. Nebol vystrašený, nebál sa smrti. Nebol nahnevaný, že prehral. Bol smutný. Smutný, že nedokázal ochrániť to, čo miloval. Zároveň však bol šťastný, že si smrť preňho už prišla. Videla som to v jeho pokojnej tvári. Dopadol na kolená vedľa Lesany. Nesklonil hlavu ani nesklopil pohľad. Hrdosť mu to nedovolila. V očiach nemal slzy. Len pokorne a s dôverou prijal to, čo prišlo. Z očí Lesany sa za to skotúľali slzy. Boli prvé aj posledné, ktoré som u nej videla. S otcom sa na seba hlboko pozreli a obaja sa chytili za ruky. A ja som pochopila, že medzi nimi nebol len vzťah zamestnávateľ a pracovník alebo čisto priateľský vzťah. Bola tam láska. Oni sa milovali. Milovali jeden druhého. Otec sa ešte pozrel na mňa: ,,Nedaj sa zlomiť. Ľúbim ťa." Boli jeho posledné slová, než objal Lesanu a spoločne posledný krát vydýchli.

Tupo a neprítomne som hľadela na dve mŕtve telá kúsok predo mnou. Boli to ľudia, ktorých som milovala. Ľudia, ktorým som verila. Ľudia, ktorí pre mňa znamenali všetko. A títo dvaja nič neznamenajúci hajzli, mi ich vzali. Zabili ich akoby to nič nebolo. Pozreli jeden na druhého. ,,Skvelá práca." Vyhlásil jeden. Pravdepodobne si ani nevšimli, že tam stojím. Čo to ten povedal? Skvelá práca? Podišla som bližšie a z podlahy vzala kord striebornej farby s krvavým rubínom na rukoväti. Telo mi opätovne zalial adrenalín, a tak som nič necítila. Necítila som nič viac, ako hlbokú dieru v srdci a duši. Nič viac ako stratu a bolesť. Nič viac, ako zúrivosť a hnev zožierajúci ma. A ten hnev sa zmenil na chuť pomstiť sa. So zavrčaním a revom, ktoré nepripomínali nič ľudského, som sa na nich vrhla. Kord som si dala za opasok a miesto neho som vrhla dve naleštené dýky. Preleteli rýchlo rotujúc vzduchom a zabodli sa do krkov vojakov. Otočili sa na mňa. ,,Skapte." Povedala som nebezpečne potichu. Zrútili sa na zem, ako hnilé hrušky. Od vchodu do jedálne sa ozvali hlasy. Otočila som sa tam. Dvaja vojaci viedli von Marie a Petru. ,,Nechajte ma!" Kričala Marie. ,,Pustite ma!" Zmietala sa Petra. Vojaci ich však násilne viedli von z domu. Do jedálne sa dostali ďalší štyria. Boli ozbrojení a v zbroji. ,,Vzdaj sa!" Skríkol jeden. ,,Nikdy." Zasyčala som a rozbehla som sa s otcovým kordom v ruke. Sekala som sem a tam, ako pobláznená. Bola som zúriaci netvor. Zver. V zápale hnevu som si neuvedomovala, čo robím ani ako to robím. Až som spravila chybu. Vojak mi jednoduchým výpadom vyrazil kord z ruky. Dvaja ďalší vojaci sa vrhli na mňa a zrazili ma k zemi. Prvým lícom nadol ma tlačili silno k zemi. ,,Za toto pôjdeš pred kráľa ty malá suka a ten rozhodne, čo s tebou spraví." Povedal ten, čo ma porazil. Vzali mi tulec so šípmi, biely zdobený luk, dobre vyvážené drahé dýky s drahokamami za opaskom aj tú jednu skrytú v čižme s ónyxom na rukoväti. Vojaci ma vytiahli na nohy. Až teraz som začínala všetko vnímať ostrejšie. Bolesť v nohe, pleci, ostrý pach ohňa a predovšetkým pach krvi. Krvi môjho otca a Lesany. Vyviedli ma z môjho domu. Z môjho domova. Z miesta, v ktorom som vyrastala, kde som bola v bezpečí, kde ma čakali tí, ktorí ma milovali a ja som milovala ich. Ten dom bol teraz v plameňoch a pomaly ale isto zhorí do tla. Vyviedli ma v momente, keď chladnokrvne zavraždili Marie a Petru. So strachom a slzami kľačali pred vojakmi - katmi so zviazanými rukami za chrbtom. Pozreli sa na mňa. ,,Mám vás rada." Povedala som. Na malú chvíľu som tam zbadala niečo ako úľavu, len na malú chvíľu, lebo im vojaci jedným švihom oddelili hlavy od tiel. ,,Nie!!!" Zrevala som a stočila sa do tej strany.Chcela som utekať za nimi. Vojaci ma ale držali pevne a prinútili ísť rovno. Rovno. Rovno do zamrežovaného voza ťahaného dvoma koňmi. Do klietky. Nasadili mi akési železné okovy na ruky i nohy. ,,Nepokúšaj sa ujsť ani použiť svoju schopnosť. Tie okovy sú prekliate čarodejkou a ak sa pokúsiš použiť svoju moc, zrazia ťa k zemi." Varoval ma jeden z vojakov. Čarodejka. Už len to slovo ma nútilo vyvrátiť posledné jedlo. Čarodejky boli ženy zo západnej zeme. Mágiu mali v krvi ako ja, no dokázali ju pretvoriť na kúzla a zaklínadlá. Nenávidela som ich rovnako, ako celú západnú zem. Sever a západ boli už dávno odvekí nepriatelia. Boli väčšie ako východ a juh dokopy, no západ chcel vždy viac. Preto napádal sever vždy, keď to bolo možné. Otvorili dvierka a surovo ma vhodili dnu. ,,Hneď ma aj pustite!" Kričala som naivne. Vojaci si vysadli na svoje kone a dali sa do pohybu. Rovnako ako uviedol do pohybu kočiš dva čierne kone ťahajúce voz so mnou. Očami som prehľadala dvor. Po Kogore na oblohe nebolo ani stopy. Po Appolovi rovnako tak. Moann si niekde slobodne behá po lese. Zostalo mi dúfať, že aspoň oni prežijú. V stajni sú určite vydesené kone. Otcov obľúbený čierny Loredo tam čaká, pokým poňho otec príde a upokojí ho. Nevie a ani nikdy nezistí, že otec už nikdy viac na ňom nebude jazdiť. Už si spolu nikdy nepôjdeme zaloviť. Marie už nikdy neuvarí žiadne zo svojich úžasných jedál. Petra sa už nikdy nedozvie nové veci a ani ma už nikdy nenaučí nič nové. Lesana mi už nikdy nič nepovie. Už sa na mňa nikdy nepozrie. Nikdy mi nedá dobrú radu. A Alexeja? Tá sem príde a zistí, že sa stalo niečo strašné. Zbadá zhorený dom. Nájde v ňom spálené telá. Nájde koterce s vtákmi, ktoré už pravdepodobne nebudú žiť. Nájde prázdny Appolov box a vystrašeného Loreda. Nájde dve nehybné telá oddelené od hláv žien, ktoré poznala a nikdy sa nedozvie, čo sa v skutočnosti všetko stalo. Poslednýkrát som sa pozrela na dom, ktorý býval mojím domovom. A všetko, čo som tu nechala, bolo od toho momentu minulosťou. Kráľ zaplatí za tú bolesť, ktorú mi spôsobil. Za to trápenie, čo som musela prežiť. Že mi vzal všetko, na čom mi záležalo a všetkých, čo som milovala. Pomstím sa. Pomstím sa im všetkým a spoznajú, kto v skutočnosti som. Všetci do jedného. To prisahám samotnému Bohu. Ak mi dožičí život po stretnutí s kráľom a dovolí mi pomstiť sa, môže si s mojím osudom robiť čo len chce. Ako na spečatenie prísahy sa ešte viac rozsnežilo a nad hlavou mi zaburácal hrom. Môj osud bol spečatený.