Krvavé väzenie

Kapitola 11

Drew :

- Alice ," oslovil som ju .

Nehýbala sa . Oči upreté do stropu sa jej ani nepohli smerom ku mne . Vykročil som k nej , no strhla sa , až mi jej prišlo ľúto .

-Nepribližuj sa ! " skríkla až hystericky .

- Musíme odísť . Si v nebezpečenstve . "odvetil som jej , no ona sa postavila do obranného postoja .

Nerozumel som tomu čo sa deje , akoby bola v obrannom kŕči . Viem , že nie je stále stotožnená s tým , že tu musí ostať ,ale takéto veci nikdy nerobila . 

- Alice , Alice , čo sa ti stalo ?" vyhŕkol som , no ona sa zľakla ešte viac . Chcela vybehnúť von z izby ,ale zatarasil som jej dvere . Vlasy jej spadli z pliec na chrbát a ja som uvidel jej zdemolovaný krk . 

Z oboch strán boli jej tepny popretkávané odtlačkami a dierami po zuboch . Po zuboch upíra .

-Stroj, Alice ! Alice upokoj sa !" môj hlas zahrmel v izbe ako hrom , ktorý je predzvesťou búrky . Alice zastala v pohybe . Zosunula sa dolu na zem a padla na kolená . Slzy jej začali stekať dolu po lícach ako vodopády . Držala sa za krk , z ktorého znovu začali vytekať pramienky čistej krvi ,pretože rany na jej krku boli príliš veľké .

-Kto ti to urobil ?"precedil som pomedzi zuby ,pretože ma jej vôňa začala stále viac a viac opantávať .

Alice zdvihla svoju tvár zmáčanú slzami , jej oči do mňa vypaľovali dieru . 

- Ublížiš mi ? Tak ako to znovu urobil Brian ?"

- Neublížim ti ,pretože vyzeráš ako naša malá sestra , ktorá zomrela vďaka Brianovi . Nedovolím ,aby sa to stalo ďalšej žene ,ktorá vošla do nášho domu . 

-Sľubuješ ?" povedala , hlas sa jej zasekol v hrdle a vydala zo seba krátky vzlyk . 

- Sľubujem ,ale mali by sme čo najrýchlejšie opustiť tento stiesnený priestor ,pretože všade cítim tvoju krv . Nechcem ti ublížiť ,ale dlhšie tu nemôžme ostať ."

Alice prikývla .

- Daj si šatku na krk a skús zastaviť to krvácanie . " Pomohol som jej ,ale musel som si doslova a do písmena zapchať nos ,pretože to bolo neznesiteľné . Zodvihol som ju do náručia a rozbehol som sa s ňou do lesa .

Bežal som popri rieke svojou nadľudskou rýchlosťou až kým sme sa nedostali do tmavého smrekového lesa . Na nebi svietil mesiac , vďakabohu , nebol to spln ,inak by sme boli prinajlepšom dotrhaní na kúsky Bernardiom , samozvaným vodcom vlkolakov .

Pozrel som do svojho náručia ,pretože som už necítil ako sa Alice vrtí . Zaspala. Vyzerala ako Adriana , nemohol som si pomôcť . Jej jemné črty tváre , veľké čierne mihalnice ,ktoré robili jej oči vznešenými . Jej vlasy , zamatové ako hodváb splývali s jej mramorovou pokožkou . Ak by som nepočul jej srdce , ktoré jemnulinko trepotalo ako kolibrík, udierať do hrudného koša , myslel by som si , že je to upír -

Nemala žiadne spoločné črty s vlkodlakmi , nemohol som uveriť ,že ..že , že je to ich princezná doparoma ! Zanadával som si v mysli a pustil som sa na ďalší beh .

Vybehol som spoza veľkého skalného úpätia a konečne som narazil na malú chatku . Chatku , ktorá ležala v zákryte skál a veľkých smrekov .

Otvoril som drevené dvere a zapálil som svetlo . Malý príbytok sa zaleskol vo svojej kráse . Napriek tomu , že chatka nevyzerala z vonku veľmi vábne . O interiér som sa fakt dobre postaral . Samochvála smrdí , ja viem .Ale bola to fakt nádhera . 

Všetky steny boli zo smrekového dreva , všade boli huňaté kožušiny z rôznych zvierat a nábytok . Tento nábytok patril práve Adriane . Biele stoličky , sedačky ,stolíky lemované tenkým prúžkom striebra . Naša sestra mala úžasný vkus . 

Túto chatku som zariadil na jej pamiatku . 

Alice sa mi v náručí zahniezdila a znovu som zacítil pach jej krvi . Rozhodol som sa , že ju odnesiem do izby ,aby si ešte pospala a ja sa pôjdem „navečerať " na nejakom zvierati.

Odrazu zazvonil mobil . Po chvíli sa na jeho obrazovke zjavil  vyškerený ksicht Briana . Mal som chuť znovu urobiť to ,čo som zamýšľal už po Adrianinej smrti .