Mesačný Kameň - Férska Nevesta ✅

23. Kapitola - Nevesty vo Vyraďovaní...

„Smola. A to som si myslel, že by tento rozhovor, mohol utužiť naše vzťahy," mykol plecami a ja som si pomasíroval spánky.

„Štveš ma Kit. Tak neuveriteľne ma štveš, až ma z toho začína bolieť hlava."

„Och, prepáč. Takže ti asi nebudem môcť povedať, že dnes je deň, kedy našej matke, oznámime mená?" spýtavo nadvihol jedno obočie.

„To viem. Ale stále nerozumiem, prečo si tu. Nebodaj, si sa so mnou prišiel poradiť," posmešne som si odfrkol.

„To nebude potrebné. Svojich päť dám, už mám vybratých. Ale čo tvoja dáma, Jace?" opýtal sa a chýbalo veľmi málo na to, aby som nevyskočil zo stoličky a nezotrel mu z tváre jeho škodoradostný úsmev.

„Drž sa od nej ďalej, Kit. Varujem ťa," zavrčal som tlmene a sánka mi mierne nadskakovala.

„Upokoj sa, prosím ťa. Ani som sa jej nedotkol. Len som sa na ňu bol mrknúť. V tvojom mene," žmurkol na mňa a ja som onemel.

„Čože si spravil?" opýtal som sa, ale odpoveď som už nedostal. Prerušil nás totiž hlas, maminej osobnej slúžky, Dioely.

„Prepáčte za vyrušenie," prehovorila a mierne sa uklonila. Obaja sme sa na ňu pozreli.

„Deje sa niečo s matkou, Dioela?" opýtal som sa a ona nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Vaša matka je v poriadku, pane. Len si želá, aby ste urýchlene dorazili do Spoločenskej miestnosti. Odkazuje Vám, že je to súrne," dodala.

„Už je to tu," sucho skonštatoval Kit a viac sa zaboril do kresla. Škaredo som na neho zazrel a hneď sa venoval Dioele, ktorá nás pokojne sledovala.

„Hneď tam budeme," sľúbil som a Dioela s miernym úklonom, zmizla za dverami.

„Vstávaj, inak ťa tu zamknem," zavrčal som na Kita a ten si povzdychol a znudene si zívol.

„Ty si strašný puntičkársky suchár, Jace."

„Radšej budem puntičkárskym suchárom, ako flirtujúcim leňochodom. Vstávaj!"

„Fajn, fajn," zamrmlal, keď som sa k nemu začal nebezpečne a hlavne pomaly približovať, s výstrahou, vpísanou v tvári. Okamžite sa postavil a s rukami vo vreckách odišiel na chodbu, kde zahol za najbližší roh, strácajúc sa mi z dohľadu...

👑🖤🖤🖤🖤👑

Keď som prišiel do Spoločenskej miestnosti, Laoant a Kit už sedeli v kreslách, dívajúc sa na mamu, sediacu za mohutným mahagónovým stolom, s perom v ruke a s papierom pred sebou.

„Ospravedlňujem sa za meškanie," ozval som sa, aby som na seba upozornil a mama zdvihla zrak, od papiera s menami.

„Hlavne že si už tu. Posaď sa, prosím," ukázala na voľné kreslo vedľa Laoanta a ja som sa posadil, čakajúc čo bude nasledovať.

„Prešlo už pár týždňov, počas ktorých, ste si mali dobre premyslieť, ktorých päť mien, mi dnes poviete. Takže... Dúfam, že ste nad tým poriadne premýšľali. A rozhodli sa. Tieto dievčatá budú povýšené na Garde dámy a vy budete mať mesiac na to, aby ste mi povedali, konečné jedno meno. Ale varujem Vás... A hlavne teba Kit. Ak už to meno raz poviete, ostáva nemenné," výhražne sa na nás zadívala a najdlhší pohľad venovala Kitovi, ktorý jej ho pokojne opätoval. Matka si povzdychla a namočila hrot pera do atramentu.

„Začneme tebou, Kit. Vrav," vyzvala ho.

„Hmm... Skutočne som nad tým premýšľal. A aj som sa rozhodol. Takže mojimi piatimi menami sú... Slečna Gabriella Lucy Jonesová, Deborah Hazel Perry, Sakura Haruki Rodgers, Valeria Astrid Hinesová a Cerys Harriet Owsleyová," vyratúva na prstoch.

„Dobre. Laoant," pokračuje ďalej, krúžkujúc posledné meno.

„Mám len jedno meno. Konečné," prehovorí Laoant a matka na neho prekvapene a zároveň skepticky, pozrie.

„Si si istý, Laoant? Ak si to rozmyslíš a medzitým tomu dievčaťu pomotáš hlavu, ublížiš jej."

„Už som sa rozhodol," odvetí Laoant rozhodne, trvajúc na svojom.

„Dobre. Kto je to?" spýtavo na neho hľadí.

„Slečna Alice Kiara McKinleyová," odpovie pohotovo, bez najmenšieho zaváhania v hlase. Matka sa sprvu zatvári prekvapene, ale nakoniec sa usmeje.

„Jace," obráti sa na mňa a ja sa na moment zamyslím. Je toto vôbec správne? Rozhodovať o ich osude a vyberať si ich ako tovar v obchode, kým ony nič netušia...

„Jace?" znova ma ohlási a ja sa zadívam do jej sivých očí, ktoré si ma starostlivo obzerajú a očakávajú nejakú reakciu. No popravde, ani ja sám netuším, ako mám reagovať. Je pravda, že viem čo chcem, ale zaujíma sa niekto, čo si želajú ony? Nie sme o nič lepší, než ich rodičia. Sme úplne rovnaký, ba horší... Ale aj napriek tomuto faktu, si nedokážem pomôcť. Chcem, aby bola so mnou, aj napriek tomu, že pravda jej ublíži a zlomí ju. Chcem aby zostala na Zimnom hrade. So mnou, či vedľa mňa. Radšej strpím jej nenávisť, ktorá ma bude večne prenasledovať týmto hradom, ako to, že si ju vyhliadne niekto iný a ja ju už nikdy neuvidím. Pomyslenie na to, ma ubíja. Mučí ma to. Pochybujem, že po tom všetkom, mi ešte niekedy uverí. Že bude veriť mojím slovám a skutkom. Že uverí tomu, že to robím preto, pretože k nej cítim niečo viac, ako by som možno mal... Pretože nechcem, aby zmizla. Rovnako ako hviezdy, keď výde slnko. Nechcem, aby moje slnko zašlo a ja som sa znova stratil v tme všedných dní. Mám pocit, že ona jediná mi skutočne rozumie a chápe, čo chcem povedať, aj keď mlčím.

„Premýšľal som. A premýšľal som dlho. Ako Laoant, aj ja mám len jedno meno. Je to preto, pretože nechcem žiadnej z nich ublížiť a zbytočne ich ťahať za nos a tiež preto, pretože si vedľa seba nedokážem predstaviť, nikoho iného. Každé z dievčat, ktoré sem prišlo, sa mi zdalo rovnaké. Ona až príliš hrdá, ale teraz... Mýlil som sa," frustrovane som si prehrabol vlasy.

„Ty si do toho dievčaťa zamilovaný, však?" opýta sa ma matka a ja cítim, ako ma na chrbte pália pohľady mojich bratov.

„To je to až tak vidno?" smutne sa zasmejem.

„Je," odpovie mi Kit a ja sa na neho pozriem a zamračím sa.

„Čo je? Pýtal si sa, tak som ti odpovedal," odvetí a mykne plecami.

„Ako sa volá?" opýta sa ma matka a ja sa na ňu znova pozriem.

„Saiorse Luna Reedová," šepnem...

Ahojte!

Túto časť venujem MartinaCintalova.
PS. Dočkala si sa 😉.

S pozdravom Harley 🐺💙