Ale on ma pobozkal teraz na pery. Neviem z akého dôvodu som mu bozky opätovala. Bozkáva sa naozaj vľmi dobre a nevedela som od neho odtrhnúť moje pery. Keď prestal uvedomila som si čo som vlaste spravila a začali mi stekať slzy po tvári. Nevedela som či to videl alebo nie. Neviem čo by sa stalo medzi nami keby neprišli ostatný. Počuli sme zdola krik.
,,Jungkook poď dole!" kričal na neho zdola neaký hlas ale bola som si istá že to bol Jin.
,,Doriti ľahni si a tvár sa že spíš" povedal mi a ja som tak aj spravila.
Odišiel z izby počula som ako sa o mne rozprávali dúfam že im Jungkook nič nepovie. Pomaly som zatvárala oči a začala som zaspávať no zrazu sa dvere od mojej izby otvorili a videla som ako ku mne niekto ide. Zasvietil malú lampičku na mojom nočnom stole a ja som videla že je to Jungkook konečne som mu mohla poriadne vidieť do tváre. Videla som ako v ruke drží lékarničku. Povedal mi aby som sa postavila z postele ale ja som iba pokívala hlavou že nejdem. Nepotrebovala som jeho pomoc.
,,Robíš so srandu?" povedal vážnym hlasom.
,,Človek sa ti snaží pomôcť a ošetriť ti rany ale ajtak jeho pomoc neprímeš? Wooooow si naozaj tvrdohlavejšia ako ja" pozeral sa na mňa a bolo vidno ako so o mňa bojí.
Tak som sa teda z veľkou nechuťou postavila z postele. Začal mi zdvíhať tričko.
,,Hej čo robíš!" zvrieskla som asi moc hlasno. Chytil mi jeho rukou ústa.
,,Nekrič toľko mala by si mi ďakovať že pre teba toto robím" povedal a pozeral sa mi do očí.
,,Daj spravím to sama" povedala som vzala som mu z ruky liečivý krém a začala som si ho dávať na brucho.
,,Môžeš sa otočiť je to nepríjemné" povedala som lebo mi vadilo ako sa na mňa stále pozerá. Konečne sa pozeral inde.
,,Sadni si" povedal.
,,Mám vstať a potom si sadnúť čo je to za logiku?" pozerala som na neho a on sa pozeral na mňa.
,,Sklapni a sadni si!" povedal ale ja som si nesadla stále som stála vedela som že ak si sadnem zaplaví ma bolesť kvôli tomu bruchu.
On mi chitil ramená a tlačil ma dole až som si musela nakoniec sadnúť. Brucho ma bolelo strašne moc no nebola to väčsia bolesť akú som cítila keď rodičia odišli. Začal mi obväzovať nohu.
,,Kto ti to spravil?" spýtal sa a v jeho hlase bolo počuť ako sa o mňa bojí.
,,Nikto" povedala som potichu.
,,Myslíš že som blbý? Toto si si asi nespravila sama nie?" povedal ale tiež potichu aby nezobudil ostatných.
,,Prečo si ma pobozkal?" spýtala som sa lebo ma to zaujímalo pozná ma krátko neni možné aby som sa mu páčila alebo podobne.
,,Zo srandy" povedal a začal sa smiať. ,,Bol to Joke" dodal.
V tom momente som neudržala svoj hnev na udze a vrazila som mu jednu facku. Pozrel sa na mňa a nechápal prečo som ho udrela. Ale nemôže raniť moje city ani podobne. Robil to zo srandy?
Vážne to je až taký debilný? Mala som v sebe veľa hnevu. Práve pre toto som ich nenávidela myslia si o seba aký sú dokonalý a ako môžu mať každé jedno dievča.
,,Vypadni!" povedala som mu.
Asi pochopil že nemá zmysel ak tam zostane a tak odišiel. Išla som do kúpeľne sedela som tam a plakala. Sedela som tam moc dlho až som nakoniec vzala žiletku a rezla sa raz....dva...tri....desať.....
Plakala som stále nechápala som ako som mohla byť taká hlúpa a myslieť si o ňom že je dobrý. Išla som si ľahnúť do postele. Po chvíli som zaspala. Ráno som sa zobudila a spravila hygienu. Išla som ku skrini a vybrala si toto musela som mať niečo z dlhým rukávom pretože som mala na rukách červené jazvy.
К сожалению, это изображение не соответствует нашим правилам. Чтобы продолжить публикацию, пожалуйста, удалите изображение или загрузите другое.
Zobrala som si tašku a išla som dole schodami. Prekvapilo ma ale to keď všetci sedeli za stolom tak skoro a pozerali na mňa. Pozerala som sa na nich divným pohľadom. Bola tam na mňa až moc divná atmosféra.
,,Lila musíme sa pozorprávať" povedal Jin vážnym tónom.
❤●(Tak je tu taký kratší diel dúfam že sa páči ak by ste mali neaké nápady tak napíšte ......rozhodla som sa že vás chcem trochu zapojiť.)●❤
