fail.

...

Postavím sa z postele pozriem na telefón a ... no doriti. Mám 10 minút na to aby som stihla autobus fakt super.
Zuby, oblečenie, topánky a taška. Bežím čo najrýchlejšie.
Smutný pohľad školníka a nahnevaný pohľad učiteľky ma len utvrdia v mojom pohľade na život.

,,Lila čaká ťa psychologička. Bež za ňou." ozve sa triedna a ja kráčam za osobou ktorá mi má zvýšiť mienku o živote.
,,Aký máš deň Lila?" snaží sa byť milá ale ja viem, že aj ona má niake problémy. Snaží sa ich zakrývať pod falošný úsmev ale na mňa to nefunguje. Tiež som si myslela, že keď sa usmejem všetko bude dobré. Je to ako keby ste si zakaždým dávali novú vrstvu laku na nechty a keď sa nakopia vytvoria kopec, ktorý nemožno prehliadnuť. Začne sa to vo vás kopiť tak veľmi, že budete na tom možno ako ja. Nepočítam vrstvy laku na mojich nechtoch ale počítam zárezy na mojich rukách.