fail.

...

Nohy ma zavedú ku skrinke a v ušiach mi beží Khalid. Učiteľka na dozore sa ako každý deň na mňa škaredo pozrie a ja ignorujúc to kráčam hore schodami.

Sadnem si do prvej lavice a čakám kým do triedy pripláva ďalšia smutná dušička, ktorá spolu so mnou a mojimi spolužiakmi bude musieť písať monitor.

Celý čas sa mi potia ruky a pero mi pomaly vykĺzavá z ruky. Ale hneď po dopísaní oboch predmetov sa moje telo uvolní a ja sedím, a sedím, a sedím až kým nepríde Mia a neprehovorí.

,,Ja sa asi zabijem. Celé som to pokazila." ani nevie ako moc pre mňa tieto slová znamenajú. Toto je jediná vec, čo mi na nej vadí. Ja viem, že to vie. Ona vie, že to vie. Ale ona to napíše zle.

,,Prosím už prestaň. Ty to vieš. Bolia ma z teba uši." postavím sa a nechávam za sebou len zaskočenú Miu.
Vôbec sa mi nechce ísť na pofidérnu párty, ktorú organizujú moji spolužiaci na oslavu monitora ale kdôli Mii to urobím. Bojím sa o ňu,  lebo keď ona začne nič ju nezastaví.

Takže sa pozviecham a mierim k bytu nášho spolužiaka. Mia je namalovaná s dokonalým účesom a v outfite modelky. Vedľa nej ja idem vo veľkom červenom svetri na ktorom sú prilepené moje vlasy a tvár mám celú bodkovanú. Toto bude teda skvelá párty plná ľudí, ktorí sa chcú opiť a v takom stave ešte aj pakovať domov. Aké... zábavné? Nevadí. Budem tu a budem sama. Ostatne, ako vždy.