Krvavé Sestry: Slúžka, Kurtizána, Otrokyňa a Pastierka

Prológ

Biely plášť, kapucňa na hlave, na chrbte prevesená vznešená zbraň, tulec s tridsiatimi šípmi, v rukách oťaže. Jazdec a jeho kôň. Jazdec skrývajúci svoju identitu. Konské kopytá sa zabárali do hlbokého snehu. Ten potom vyletoval do vzduchu za koňom. Mohutný chladnokrvník sa však hnal ďalej rýchlosťou blesku po zasneženej ceste. Bol zvyknutý na chlad a sneh. Aj na rýchle úniky. Mal snehovo-bielu srsť až splýval s okolím. Bol by schopný brodiť sa snehom aj keby mu bol po brucho. Bol vo svojom živle. Jazdkyňa ho hnala ďalej a ďalej. Rýchlejšie a rýchlejšie. Za nimi bolo počuť brodenie niekoľkých koní. Boli to kone jazdeckej gardy z vojenského oddielu. Tie kone však boli teplokrvníky, stvorené na rýchly a krátky beh. Na teplo a slnko. Nie do chladnej, snehom zapadnutej mrazivej pustatiny. A všetci si toho boli vedomí. Pomaly, no isto jazdecké kone spomaľovali. Boli to už dve míle, čo jazdkyňa a jej kôň unikali kráľovským vojakom. Toto boli ale pešiaci. Kone poriadne ovládať nevedeli. V porovnaní s jazdkyňou by sa dalo povedať, že boli žobráci. Nuž, silnejší prežijú. Jazdkyňa sa pre seba škodoradostne usmiala. Len škoda že to nevideli vojaci za ňou. Úškrn sa ešte zväčšil, keď jej tesne okolo hlavy preletel lacný drevený šíp a zabodol sa do kmeňa nevinného stromu vedľa cesty. Trikrát hlasno zacukala na koňa. Bol to povel na pokračovanie v rýchlej jazde. Kôň zastrihal ušami, že porozumel. Teraz sa začína zábava. Pomyslela si s radosťou jazdkyňa a okolo hrušky sedla obmotala príliš dlhé oťaže. Zvesila luk z chrbta v momente, keď ďalší šíp preletel okolo jej nohy. Kam tí hlupáci vlastne mieria? Jedným plynulím pohybom sa pretočila dozadu tak, že hlavu koňa mala za chrbtom. Vytiahla z tulca šíp a napla tetivu. Kôň bežal ďalej rovnakou rýchlosťou. Pohybovala sa stále rovnako - hore a dole. Niekde medzi týmto pohybom stihla namieriť, pozrieť sa do tváre svojej obeti a s úsmevom vystreliť prvý smrteľný šíp.