Chaos [L.S.]

√11

Je neskoro večer. Harry má izbu hneď vedľa. Premýšľal som ako by som začal. Premýšľal som ako by som zo seba spravil blázna. Priblížil som sa ku stene, ktorá od seba delila naše postele. Oči sa mi naplnili slzami nad predstavou, že nikdy nebudem môcť zdielať s ním jednu a tú istú posteľ. Dlaň som priložil k stene a čelom som sa o ňu oprel. Po lícach mi stekali slzy, ktoré dopadali na moju posteľ. ,,Harry." Oslovil som ho, i keď ma cez stenu možno nepočul. A možno spal. Vzlykol som. Dvere na mojej izbe sa otvorili a knižnicu zalialo svetlo z vedľajšej miestnosti. Dotyčný rozsvietil v mojej izbe a pozrel sa na mňa. Chvíľku mi trvalo kým som zaostril. Bol to len nejaký doktor. 

,,Deje sa niečo?" Spýtal sa ma. Nechápavo som naňho pozrel. Ako ma mohol počuť? Do izby nazrel aj Harry. Obaja mali na sebe iba tepláky a tričká. Prezeral som si neznámeho a zastavil som sa pri jeho pravej ruke, ktorej prsty boli prepletené s tými Harryho. Preglgol som a pozrel som Harrymu do tváre. A teraz som vedel jediné. 

Musím odtiaľto vypadnúť. Čo najskôr. 

R. 🌹