Argument

36. kapitola - Nápad

Vďaka mojej úžasnej povahe som teraz ostala v obrovskom lese sama, bez stanu a jedla. Absolútne netuším, kde som a ktorým smerom sa mám vydať a aby toho nebolo málo niečo ma sleduje. Kráčala som lesom už asi pol hodiny bez Stylesa a už mi to ide pekne hore krkom. Idem sa z tých zvukov zblázniť. Každú chvíľu sa musím otočiť, pretože započujem praskanie konárov alebo šušťanie lístia.
Opäť som sa otočila a tentoraz to aj zbadala. Tmavá postava. Neviem či je to človek, či zviera. V tej diaľke sa to nedá rozoznať. V okamihu som sa otočila späť a začala utekať. Utekala som tak rýchlo, ako mi nohy stačili a keď som zakopla a spadla, okamžite som sa zdvihla a bežala ďalej aj napriek škrabancom, ktoré som si spôsobila pri páde. Utekala som ešte asi ďalších päť minút, keď v tom som zbadala obrovskú lúku uprostred lesa. Posledné stromy som nechávala za sebou a utekala po lúke, ktorú lemujú vysoké stromy. Uprostred lúky sa nachádzali veľké kamene, za ktoré som sa skryla, oprela sa o ne a upokojovala svoj zrýchlený dych. No a pritom všetkom hlavne dúfala, že som sa striasla prenasledovateľa.
Prešla minúta, dve, tri, päť. Stále sa nič nedialo. Nič som nepočula a nič zaujímavé nevidela. Pomaly som vstala a nakukla nad veľké kamene. Nikde nikoho. Vyšla som spoza nich a stále si obzerala časť lesa, z ktorej som vyšla, či nezbadám tmavú postavu, ale márne. Nikoho som v hustom tmavom lese nezbadala. Šuchot za mnou ma však vyrušil z myšlienok, že som v bezpečí. Rýchlo som sa otočila a pred sebou zbadala chalana, ktorý pravdepodobne posiluje, pretože mu cez tričko presvitalo krásne vypracované telo. No keď som s pohľadom vyšla vyššie, až k jeho hlave, došlo mi, kto to vlastne je. Kučeravé vlasy a zelené oči skvele opisovali tohto človeka. Stylesa.
„Robíš si srandu?! Skoro som schytala infarkt!" kričala som po ňom a pritom sa nebezpečne približovala.
Kričala som po ňom všemožné nadávky a všetko možné som mu vyčítala. Pritom všetkom som sa k nemu približovala pomaly ako divá zver a keď som už pri ňom bola veľmi blízko, začala som ho udierať do hrude. S ním to však vôbec nič nerobilo. Cez to všetko udieranie, kopanie, škrabanie a kričanie ma začal objímať. Mykala som sa v jeho náručí a stále ho udierala, no s ním to ani nepohlo. Objímal ma až do vtedy, dokiaľ som sa neupokojila a neobjímala ho tiež.
Tento deň si treba zapísať do zápisníka. Ja a Styles, dvaja ľudia, ktorí sa na život a na smrť nenávidia, sa práve teraz objímajú. Dalo by sa to nazvať pokrokom. Náš vzťah sa vďaka tomuto nedobrovoľnému výletu zlepšuje. Riaditeľka by z nás bola nadšená, kebyže nás teraz vidí. Lenže nevidí, pretože sme sa stratili. Neobviňujem ju z toho. Nemohla predsa vedieť, že s našou šikovnosťou sa nám podarí stratiť.
Odtiahla som sa od toho idiota a poobzerala sa okolo seba. Už celý mesiac a pól absolútne netuším, kde sa nachádzam a tak mi je v podstate jedno, ktorou cestou sa vydáme.
„Vyber smer," vyzvala som Stylesa.
„Asi pred tridsiatimi minútami si na mňa nakričala, že furt vyberám smer ja a teraz ma k tomu vyzývaš?" uchechtol si Styles.
„Nerozumiem ti dievča," pokrútil hlavou a sadol si na trávu.
Povzdychla som si a ešte raz sa poobzerala po okolí, no teraz sa mi nad cestou nechcelo rozmýšľať. Nohy ma strašne boleli a tak som si sadla na jeden z kameňov, za ktoré som sa pred tým schovávala. Ticho sme sedeli asi desať minút a sledovali prírodu. Ako vtáčiky spievajú a lietajú po oblohe, motýle sadajú z kvetu na kvet. No hlavne sme si užívali to ticho. Síce už mi trochu chýbal ten školský ruch alebo ruch z ulice, no toto bolo neopísateľné. Príroda okolo nás je úžasná. Aj keď nám do cesty hádže balvany a nechce nás úspešne doviesť domov. Ale ja verím, že to zvládneme a o pár týždňov sa len budeme smiať na tom, aký sme boli hlúpi a odbočovali zlými smermi.
„Kompas," napadlo mi vo chvíli.
„Čo?" spýtal sa prekvapene Styles a ja som zoskočila z veľkého kameňa.
„Kompas nám pomôže," hovorila som s nadšením, že mi napadlo niečo úžasné.
Spôsob, akým si môžme zistiť smer, ktorým potrebujeme ísť a ako sa dostaneme domov. Konečne nebudeme blúdiť po tomto lese ako dve stratené duše.
„Potrebujeme vodu," povedala som Stylesovi, ktorý na mňa pozrel pohľadom 'Ty si sa zbláznila? Takej strelenej babe ako si ty, nedám niečo, čo potrebujem k životu'.
„Veľa vody už nemáme," povedal, keď vybral fľašu, v ktorej bolo asi deci vody.
„Nevadí stačí nám trocha," zoskočila som z kameňa a začala sa prehrabávať v batohu.
Niečo kovové by sa mi zišlo. Nejaká kancelárska spinka alebo také niečo. Nič iné okrem mojich tenkých kovových sponiek do vlasov som nenašla, tak sa budeme musieť uspokojiť s tým. Ešte som odtrhla väčší list a otočila sa na Stylesa, aby mi podal fľašu s vodou. Podal mi ju a ja som ju odkrútila, otočila naopak a čakala kým voda stečie dole hrdlom a bude kvapkať na list, no nič sa nedialo. Ani jedna jediná kvapka z fľaše nevyšla.
Moje telo zaplavil hnev. V tvári som bola určite celá červená, ale to ma v tej chvíli nezaujímalo.
„Ty hlupák! Konečne som našla našu záchranu, spôsob, ktorým sa dostaneme domov, niečo, čo nám zisti, ktorou cestou máme ísť a ty to zničíš?! Prečo si tu vodu vypil?!" kričala som po ňom ako zmyslov zbavená, ale to sa nestalo prvýkrát.
„Bol som smädný," obhájil sa, no dosť biedne.
„Takže smädný?! A ja nie som smädná, keď som pred tebou utekala ako taká krava aspoň kilometer?! Pretože náš Harrynko sa rozhodol, že bude veliteľom a všetko musí byť len podľa neho?! Takýmto spôsobom sa nikam nedostaneme, keď bude všetko len podľa teba. Musíme spolupracovať a pomáhať si. Navzájom sa podržať, keď sa niečo stane a nie si ešte robiť napriek. Chápem, že do teraz sme tak žili. Robili si napriek vždy keď sa dalo, ale teraz nie sme v škole. Teraz sme bohviekde. Teraz by sme mali držať spolu za jeden koniec a nie si naschvál ubližovať," skončila som.
Sadla si vedľa neho a objala si kolená. Styles sa zatváril previnilo a pozeral do blba.