Nechcená

Kapitola DVADSIATA PIATA

"Kiara... Musíš mi najprv sľúbiť, že sa na mňa nenahneváš." Povedal po chvíli. Stál neďaleko mojej postele a chodil hore dole po celej miestnosti. Rukami si ťahal vlasy a zamračené pohľady vrhal po všetkom v izbe. Zastavil sa až pred mojou posteľou a rukami sa zaprel do kovovej tyče, ktorá ukončovala posteľ. Pozeral na mňa s tak prosebnými očami. Zúfalo na mňa hľadel a jeho drsná stránka a zamračený pohľad boli preč. Práve teraz vyzeral ako niekto, kto skutočne očakáva to najhoršie a je s tým aj zmierený. Pomaly som sa začínala báť, čo mi chce oznámiť. Bolo to.. Nepríjemné. Ak by som ho mala kvôli tomu stratiť tak mi to nemusí hovoriť vôbec. Hádam, že by som sa to aj tak raz dozvedela, no bola by to moja vôľa, nevedieť to teraz. Ale keď on mi to chcel povedať tak veľmi teraz...

"Dobre... Pokúsim sa o to. Naozaj netuším, čo mi chceš oznámiť, no budem sa snažiť nehnevať sa na teba. Aj keď si neviem predstaviť, čo také hrozné by si mi chcel povedať." Povedala som mu celkom úprimne. Darren vydýchol a sklonil hlavu. Zrejme sa mu po mojich slovách trocha uľavilo. Jeho ramená povolili a svaly na chrbte sa uvoľnili. Už nebol tak napätý ako pred chvíľou. Keď ku mne znova zdvihol hlavu, na jeho tvári hral malý krivý úsmev. Celú si ma obzrel. Akoby ani nemohol uveriť, že som pred ním a že som vôbec skutočná.

"Musíš najprv pochopiť, aký bol pre mňa šok, keď som ťa prvýkrát zbadal." Začal rozprávať. "Cítil som sa... Ani to neviem opísať. Bol som konečne po dlhej dobe šťastný." Zdvihol kútik úst a pokrčil plecia. "Prišla si ako veľká voda, ktorá so sebou brala všetko, čo jej prišlo do cesty. Rozdávala si úsmevy na každú stranu a snažila si sa splniť každé jedno zadanie, ktoré sme v škole dostali. Dokonca si ma prinútila spolupracovať s tebou a ja som vyzeral ako kôpka nešťastia, aj keď som bol viac než nadšený." V jeho očiach sa skutočne mihlo šťastie. Vyzeral byť spokojný ako aj tvrdil. No potom sa mu v očiach objavil tieň.

"Celý ten čas som vedel, kto si. Najprv som ti to nemohol povedať. Potom... Potom som už nevedel ako. A teraz... Hádam, že teraz je už neskoro. Ale aj tak dúfam... Skutočne dúfam a verím, že nie je až tak neskoro." Povedal a prešiel od konca postele ku mne. Sadol si vedľa mňa a siahol do vrecka, odkiaľ vytiahol malý papier. Najprv som nevedela čo to je. Až potom mi došlo, že je to fotografia. Podal mi ju do zdravej ruky a ja som ju chytila. Najprv som pozerala na Derrena a do jeho prenikavých čiernych očí a až potom som pozrela na malý papier v mojej ruke.

Na fotke boli traja ľudia. Moju pozornosť ihneď upútal malý chlapec, ktorý stál v strede a bol skutočne zlatý. Čierne oči mu žiarili šťastím a jeho široký úsmev odhaľoval rovné biele zuby. Čierne vlasy mal krátke a upravené ako sa na mladého chlapca patrí. Na sebe mal oblečený čierny oblek, ktorý mu mimoriadne pasoval a vyzeral ako malý lámač ženských sŕdc. Nebolo pochýb, že tým malým chlapcom bol Darren. Podoba bola nezameniteľná. Ešte pred chvíľou mal rovnaký pohľad ako aj na fotke. Širokým úsmevom obdarovával každého rovnako. Aspoň tak na tej fotke pôsobil. Teraz som bola vďačná za každý jeden prejav úsmevu, ktorý som z neho dostala. Po jeho ľavej strane stála žena v zelených smaragdových šatách. Jej oči boli jasne zelené a plné pokoja. Blond vlasy mala stiahnuté v zložitom drdole. Na rukách mala biele rukavičky a na tvári milý úsmev. Bola to... Moja mama. Po pravej strane Darrena stál môj otec. Celý v čiernom s čiernymi očami a rukami za chrbtom. Nechápala som, ako je možné, že má rovnakú fotografiu ako ja. A navyše s mojimi rodičmi.

"Ako?" Opýtala som sa. Nerozumela som sa tomu. Pozerala som naňho zmätene a čakala som nejaké vysvetlenie. Darren si povzdychol a vzal z mojej ruky fotografiu, na ktorú sa sám pozrel.

"Celým menom som Darren Vekta, Kiara. A na tejto fotke som so svojou rodinou." Povedal a zdvihol hlavu od fotky. Pozrel sa mi priamo do očí a ja som vedela, že hovorí pravdu. "Som tvoj brat, Kiara." Darrenov hlas ku mne prišiel ako z ozveny.