Nechcená

Kapitola DESIATA

Pondelok ráno som bola vystresovaná hádam ešte viac ako v prvý deň v novej škole. Obliekla som si uniformu, ktorú som už po prvom dni v škole nenávidela a ponáhľala sa do kúpeľne, kde som sa chystala upraviť si vlasy. S mojimi kučerami som mala odjakživa problémy. Preto som si musela každé ráno privstať, aby som ich dokázala aspoň nejako skrotiť. A keď sa mi to aj podarilo, čo bolo vždy, bolelo to ako čert. Dnes som ale nemala silu bojovať s nimi preto som si ich nechala rozpustené. Prameň vlasov, ktorý mi padal do očí som si zastrčila za ucho a usmiala sa na seba v zrkadle. Lepší falošných úsmev ako žiadny. Aspoň keď sa jednalo o mňa. V živote som mala iba málo chvíľ, kedy som sa dokázala úprimne usmiať. Preto som tak skvelo ovládala falošný úsmev. Keď ma niekto urazil, usmiala som sa. Keď ma niekto ponížil, znova som to prešla s úsmevom. Nerada som sa hádala. Ak by som to mala zhodnotiť... Nebránila som sa takmer vôbec. V mojom svete to bolo zbytočné. Aj keď som mala pravdu, vždy sa všetci oveľa radšej priklonili na stranu nejakého bohatého decka. Preto som sa radšej všetkým konfliktom vyhýbala.

Keď som bola hotová, pobrala som sa do izby, kde som si vzala malý ruksak. Do vnútra som odložila rozvrh hodín, červenú knižku od mojich rodičov a menší zošit s perom, ak by som si musela niečo zapísať. Stále som nevedela, čo od školy čakať. Netušila som, čo všetko potrebujem, no Mitch vravel, že sa všetko potrebné dozviem až dnes. Verila som mu. Do školy už dokážem trafiť aj sama, preto som som sa obula a odišla z izby. Bolo jedno šťastie, že som tú cestu poznala, keďže som Novu nevidela od kedy sa išlo do školy. Pred internátom som zbadala niekoľko ľudí, ktorých som videla aj na príhovor riaditeľa. Snažila som sa pozerať okolo seba a myslieť na všetko iné len nie na to, kam práve idem. Nemala som rada nové veci. Stručne povedané, bála som sa ich. Mala som rada svoj zaužívaný stereotyp, no vedela som, že taký život aký som viedla, som žiť nechcela. Nevedela som ako sa zbaviť svojich pochmúrnych myšlienok. Ak by som sa mala zhodnotiť, bola som riadne pesimistická. Našťastie som sa chcela zmeniť a toto bola šanca. Preto som sa ani nenazdala a bola som pred školou.

Z ruksaku som si vytiahla rozvrh hodín a pozrela naň. Ihneď sa mi na papieri zjavila mapa k triede, kde som mala mať prvú hodinu. Nikde nebolo uvedené, čo je to za hodinu, takže som mohla iba hádať. Išla som po chodbách celkom rýchlo, keďže som sa ponáhľala. Mala som si však dávať väčší pozor. Výkrik mi uviazol v hrdle, keď som vrazila do nejakého dievčaťa, ktoré išlo práve oproti mne. Ona narozdiel odo mňa zakričala. A to dosť nahlas. Obe sme dopadli na zem a vypustili svoje papiere z rúk. Zrazili sme sa hlavami, preto som si jednou rukou trela boľavú začínajúcu modrinu na hlave a druhou sa pomaly snažila postaviť. Keď som už konečne stála, vzala som si rýchlo papiere a pozrela pred seba, do koho som to vlastne vrazila.

Predo mnou stála vysoká blondína s modrými očami. Jedným slovom vyzerala ako barbie. Jej uniforma bola až príliš tesná a obopínala miesta, ktoré by som ja najradšej skryla. Na nohách mala vysoké topánky, ktoré určite neboli súčasťou uniformy ale jej výberového vkusu. Na tvári mala poriadne veľa make-upu. Obrovské červené pery a okolo krku veľký náhrdelník, ktorý musel byť ťažší než je ona sama. Fľochla na mňa pohľadom a prižmúrila oči. "Prepáč. Nič sa ti nestalo?" Rýchlo som sa ospravedlnila a opýtala otázku aj keď odpoveď som zrejme poznala. Vyzerala v úplnom poriadku. Jednou rukou si prehodila vlasy spredu dozadu a skrížila si ruky na prsiach. "Našťastie som v poriadku, ty nemehlo. Na tvojom mieste by som sa radšej stratila a neukazovala sa mi na očiach." Povedala nepríjemným hlasom a žiarivo sa usmiala, keď sa pozrela niekam za mňa. O malú chvíľu som vedela presne, na koho sa tak láskyplne usmieva.

"Si v poriadku, zlato? Bola to riadna rana." Okolo pliec ju objal Dawson a ustráchane na ňu pozrel. Ani jeden z nich ma viac neregistroval. Cítila som sa akoby som bola vzduch, no oni brali na vedomie viac ten, než mňa. Mrzelo ma to. Dawson bol tak okúzlený jej krásou... Nebral ma na vedomie a tým ublížil mojim citom. Nestihla som sa ani len zaľúbiť a už to bolo v ťahu. Vedela som alebo skôr predpokladala, že by som sa doňho dokázala zaľúbiť. Bol presne ten milý, pekný a možno aj múdry chalan, ktorého by ste chceli predstaviť svojim rodičom. Moje nevinné srdce zaplakalo. Ešte nikdy sa mi nikto nepáčil a ja som vedela, že sa budem musieť vzdať svojich túžob. Veď koniec koncov, s Barbie sa nedám porovnať. Ona vyhrávala na plnej čiare. A rozhodne si výhru vedela riadne užiť. Barbie ublížene zažmurkala, našpúlila pery a Dawson jej dal mazľavý bozk priamo na ne. Zaškľabila som sa. Toto som nepotrebovala vidieť a rozhodne nevyzerali, že by ma tu potrebovali. Moja nevinná duša nepotrebuje nič tohto smeru. Rozhodne nepotrebujem vedieť ak osa chalan, ktorý sa mi celkom páčil oblizuje s chodiacou kostrou. Preto som sa radšej opatrne vytratila, ak by si ma predsa len náhodou všimli. Keď som bola od tých dvoch cukríkov ďalej, pozrela som znova na mapu a potešila sa, keď som zistila ako blízko som k cieľu. Incident, ktorý sa práve stal som nechala za sebou a ponáhľala sa čo najrýchlejšie do triedy, no tentokrát som si dávala pozor. Ďalší trapas by som už najskôr neprežila. A ďalšiu modrinu už vôbec.

Dvere od triedy boli otvorené, preto som papier strčila do ruksaku a pomaly vošla dnu. Najprv som zastala pár krokov od dverí a obzrela sa. Lavice v triede boli poukladané do polkruhu a takmer všetky miesta boli obsadené. Ostali iba dve voľné miesta a to z každej strany okolo jedného chalana. Hneď som aj pochopila, prečo sú tie miesta voľné. Chalan, ktorý tam sedel mal čierne vlasy a s čiernou uniformu vyzeral naozaj desivo. Bol vysoký a celkom mohutný. Cez čiernu košeľu uniformy bolo vidno jeho vypracovanú hruď a pevné svaly. Každý sa mu vyhýbal nie len pohľadom ale aj prítomnosťou. Držali sa od neho čo najďalej a ja som aj na takú diaľku cítila niečo temné a zlé, čo z neho priam kričalo. Akoby vycítil môj pohľad, zdvihol hlavu a pozrel sa priamo na mňa. Zadržala som dych a zamrzla na mieste. Jeho oči boli čierne. Úplne čierne a pozerali priamo na mňa, do mojich ružových očí. Jeho tvár naďalej ostávala ako kameň a nedala na sebe poznať ani tú najmenšiu emóciu. Na tej mojej to však muselo byť ako v otvorenej knihe. Zdesenie, prekvapenie, šok, strach... Nevedela som kto to je. Nevedela som, či by som sa ho mala báť alebo len mávnuť rukou a nevšímať si ho. Rozhodne na ňom niečo bolo. Ostré rysy tváre, zvodné pery a tie čierne oči. Jeho postava a spôsob, ako tam sedel. Bol ako balíček všetkého temného, zlého a extrémne príťažlivého. Ihneď som zabudla na Dawsona, ktorý sa mi ešte pred malou chvíľou tak veľmi páčil. Bola naopak rada, že už niekoho má. Ak by tá baba chcela, určite by si ulovila aj jeho.

Potriasla som hlavou a odvrátila zrak. Takéto myšlienky boli neprípustné. Možno vyzeral ako staroveký boh, no to nemenilo nič na tom, aký budil dojem. Nepotrebovala som sa zapliesť do žiadnych problémov. Aj keď tie problémy boli naozaj pekné...

Dosť Kiara!

Nenávidela som svoju myseľ a zdalo sa, že aj ona mňa. Večne mi hádzala pred oči myšlienky, ktoré by v mojej hlave nemali vôbec čo byť. Pomalým tempom som sa posúvala k voľnej stoličke vedľa neho. Netušila som ako sa volá a mohla som iba hádať a v duchu mu vymýšľať mená, keďže sama sa k predstaveniu nemám. Nedostala by som zo seba ani len pozdrav, nie to ešte otázku, ako sa volá. Keď som prichádzala k nemu všimla som si, že mal na tvári úškrn. Moje vnútro spravilo salto. To nebolo dobré. Vôbec to nebolo dobré. Ten úškrn vyzeral, akoby presne vedel na čo som myslela.

Namyslený parchant!

Poriadne ma to rozzúrilo. Sadla som si na voľnú stoličku a zložila si ruksak vedľa seba na zem. Oprela som sa a pozrela po triede. Niektorí spolužiaci na mňa pozerali s viditeľným prekvapením. A ďalší chalan, ktorý sedel vedľa mňa sa na mňa usmial a rýchlo sa ku mne prihovoril. Volal sa Hugo a veľmi rád sa ponúkol, že si so mnou vymení miesto. Bolo to od neho milé a jeho ponuku som prijala. Vymenili sme sa a pustili do tichého rozhovoru. Na moje meno sa nepýtal, no najskôr ho vedel, keďže povedal, že ma videl s Mitchom. Asi preto bol aj tak iniciatívy a rýchlo sa ponúkol s výmenou miest. Keď som neskôr po príchode profesora do triedy kradmo zazrela na chlapca s čiernymi očami všimla som si, že sa mračil a vôbec nedával pozor. Jeho pohľad bol chladný a vraždiaci. Zamrazilo ma. Jeho oči boli desivé samé o sebe, no teraz to bolo niečo neuveriteľné. A keď som sa už ako tak spamätávala zo šoku, on akoby znova vycítil, že sa naňho pozerám, otočil hlavou a pozrel priamo na mňa. Jeho čierne oči, ktoré boli ako dva kusy ľadu sa na malý okamih znova stretli s tými mojimi. Ja som však ihneď otočila hlavu na profesora, ktorý nám bol triednym a radšej dávala pozor na to, čo hovoril. Myšlienky na neznámeho, temného, no príťažlivého chalana som si nechala na neskôr. Po škole som mala predsa času a času. A ako sa zdalo, veľmi rád vyplnil moju myseľ.