Nechcená

Kapitola DEVIATA

Venované
MitchBrooks

"Upokoj sa. Bude to pohode. Nikto ťa tam nezje." Povedal Mitch, keď sme zaparkovali na parkovisku pred školou. Ruky, ktoré som mala položené v lone, sa mi nezameniteľne triasli. Moja nervozita stúpala každou sekundou a nebola som si istá, či sa dožijem dnešného večera. "Tebe sa to povie, Mitch. Ty si určite nemal v živote žiadne spoločenské problémy. Ja sa jednoducho neviem normálne zaradiť. Vždy sa niečo pokašle a ja vtedy môžem iba dúfať, že umriem rýchlou smrťou." Povedala som nervózne. Zahryzla som si do svojej pery a pozerala cez čelné sklo. Študenti sa tu menili ako na bežiacom páse. Vyzeralo to na obrovskú školu, v ktorej je aj obrovské množstvo študentov. "No... Nemal som žiadne problémy. S takýmto výzorom ma prijali hneď. Navyše, farebné vlasy sú cool." Žmurkol na mňa a ja som sa zasmiala. Vedel ako odviesť pozornosť a moju nervozitu zahubiť. "No dobre. Poďme, už to chcem mať za sebou." Povedala som plná odhodlania, no keď som otvorila dvere, moje odhodlanie utieklo kade ľahšie.

Mitch vyšiel z auta a počkal kým prídem k nemu. Potom sme bok po boku vykročili k škole, kam budeme chodiť najbližšie mesiace a azda aj roky. "Dobré na tom je, že všetci majú svoju dvojicu. Každý kto príde ako nový, má pri sebe niekoho, kto to tu už pozná. A keďže ty máš izbu s Novou, nejako to vyšlo na mňa. Najväčší plus je ten, že mňa už poznáš. Je to lepšie akoby si mala dostať niekoho úplne náhodného." Mitch rozprával celou cestou a tým mi znemožnil myslieť na čokoľvek iné. "Tak to mám naozaj šťastie." Odpovedala som ale ďalej už bola ticho. A Mitch sa už rovnako nemal k slovu. Došli sme do budovy školy. Moje ústa ostali dokorán. Toto bola naozaj obrovská škola. Vysoký strop, veľké okná, na ktorých boli farebné sklenené tabule so vzormi, ktoré boli zrejme erbom školy. Dve dlhé schodiská, ktoré boli po pravej a ľavej strane. Obe sa pomaly točili a končili na rovnakom poschodí, ktoré bolo spojené. Zvrchu poschodia bolo vidno na miesto, kde som práve stála. Zábradlie nebolo drevené ale kamenné. Takmer všetko tu bolo z kameňa. Dodávalo to tejto skole viac Magický a tajomný vzhľad. Rozhodne to ale pridávalo na veku školy. Bola som unesená už len pohľadom na vstupnú halu a nebola som si istá, či znesiem zvyšok školy. Z vonku to vyzeralo trocha ako hrad. Masívna budova, ktorá mala už svoje roky slávne roky dávno za sebou. Svojou historickou časťou nezapadala do moderného mesta, no bolo to nádherné. Vedela som, že ak by to tu bolo predsa len zlé, mohla som sa tešiť aspoň z pohľadu, ktorý sa mi tu naskytoval.

"Tak čo?" Opýtal sa Mitch a tým prerušil moje obdivovanie. "Je to úžasné. Naozaj nádherné." Nemala som slov. Stále som sa obzerala okolo seba a hľadela na vysoké stĺpy s klenbou, či rôzne ornamenty, ktoré zdobili steny. Na niektorých miestach boli obrovské obrazy, ktoré boli väčšie ako moja stará izba. Zašla som, ako to tu vyzeralo. Bola som unesená a môj strach, tréma alebo čo to bolo, zmizli. Malý kúsok vo mne ostal, no horel ako malinký plamienok, ktorý každou chvíľou vyhasínal. "Som rád, že sa ti páči. Najbližšie mesiace budeš tráviť v tomto blázinci. Alebo ak dávaš prednosť inému slovu, tak mučiarni." Povedal a ja som sa zasmiala. "A teraz by sme mali ísť. Nesmieme prísť neisto. Rozhodne nie prvý deň, keď tu bude aj riaditeľ a tak. Na začiatok roka sem chodí veľa vplyvných ľudí a Vektarijanov. Ak by sme meškali... Radšej už nepôjdeme vôbec, než prísť neskoro." Povedal a podivne sa striasol. Zrejme vedel o čom hovorí. Nechcela som sa ho ďalej vypytovať na všetky možné hlúposti, ktoré ma v tej chvíli trápili a mohli počkať, preto som sa premohla a držala jazyk za zubami.

Sála, kam nás Mitch zaviedol, bola rovnako úchvatná ako aj zvyšok školy, ktorý som mala možnosť vidieť. Bola som jednoducho unesená. Takto nevyzerala ani súkromná škola, kam som chodila. A to bola prestížna škola na ktorej bolo veľa prachatých ľudí. Vo výsledku, bola to veľmi bohatá škola a ja som mala z pekla šťastie, že som mala štipendium. "Pôjdeme si sadnúť, nech nestojíme v dverách. Čo nevidieť to začne." Povedal Mitch a ťahal ma k bočnému rada sedadiel v zadnej časti sály. Neboli sme úplne vzadu, no nebolo sme ani v strede. Za ten čas, čo som bola v tejto škole, som si vôbec nevšimla, či na mňa niekto pozerá s divný pohľadom v očiach. Moje vlasy tu zrejme zapadli a neboli vôbec divné. Bola som rada, že som nevytŕčala z radu. Lepšie bolo splynúť s davom, než byť tŕňom v oku.