Unpleasant Surprises (1D-FF) {SK}

-26.

Táto časť je neskutočne rozpačitá a taká... ani to neviem popísať... paradoxná, alebo nereálna vzhľadom k situácii... no veď uvidíte samé :) Hope u like it :* *Rita

Od incidentu, ktorý som mala s Niallom v múzeu, bol celý čas nejaký čudný. Všade chodil pozadu a vyzeral, akoby ťažko rozmýšľal. Možno si uvedomil, že sa bozkával so svojím najväčším nepriateľom. Ignoroval všetkých, dokonca sa pohádal aj s Liamom. Keď sme sa po celom dni ubytovali v jednom z krásnych hotelov, započula som ďalšiu hádku a tam som musela už nabehnúť. Nemohla som vystáť, ako si vybíja svoj hnev na iných, nič netušiacich.

„Horan, prestaň už, dočerta! Oni za nič nemôžu!“ s krikom som rozrazila dvere na izbe, kde sedeli ešte okrem neho Zayn a Louis.

Otočil sa na mňa „Ale ty áno!“

„Tak tu nevrieskaj na nich, ale povedz, čo ťa štve mne do očí!“ prehovorila som pomedzi zaťaté zuby a otočila sa na chalanov. „Prosím vás, choďte preč, toto si musíme vybaviť samy.“ Chalani sa teda zdvihli a odišli, za čo som in bola vďačná. Z predchádzajúcej situácie, keď som sa zmierovala s Berry viem, že Zayn si nedovolí viac počúvať cudzie rozhovory, takže som sa nebála povadiť sa s ním o všetkom.

„Vieš, jeden veľmi múdry človek raz povedal, minulosť je stále prítomná veličina, ktorá sa otvára nášmu srdcu a oslovuje nás z dialógu prítomnosti. Keby si ma nenávidel a nezaujímal sa o mňa, ako hovoríš, nič by ťa netrápilo a nechodila by ti po rozume stále tá havária,“ povedala som pokojne pozerajúc sa do zeme, s rukami zarytými v zadných vreckách nohavíc. Až pri posledných slovách, som pohľad zdvihla.

„Tu nejde o minulosť, ale o to, čo som spravil s tebou v týchto prekliatych Brrugách.“

„Tak ich z toho neobviňuj! Môžeš si za to jedine ty!“

„Neznášam ťa z celej duše! Zabila si mi najlepšiu kamarátku. Všetko!! Všetko viem odpustiť, no vraždu nie!“ slová, ktoré práve povedal, sa mi každý po jednom zasekávali do srdca. Vražda, nenávisť, odpustenie. Znova sú prítomné a znovu pri mne. Nenapočúvala som sa ich už dosť za posledný polrok?

„Ty vieš, že to moja chyba nebola, tak ma prestaň obviňovať! Nebola to žiadna vražda, ale nehoda!“  Slzy sa mi pomaly drali k zábranám pri mihalniciach, no zatiaľ som ich statočne držala v úzadí.

„Ty si riadila to auto! Za všetko môžeš len ty! Keby nebolo teba, Amy by ešte žila!“ Otočil sa mi chrbtom, pri čom som počula smrknutie a hneď na to si rukou prešiel po tvári.

„Áno, keby som neriadila ja to auto, mohlo byť všetko inak, no tiež keby som tak rýchlo nezareagovala, neprežil by nik,“ z kriku som prešla do zúfalého náreku, no Niall sa neotáčal.

„Jasné a zázračne prežili len dve Slovenky! Jedna z nich si, samozrejme, musela byť ty!“

„A čo som ja čarodejnica?!" znova som skríkla, pretože mi nedával inú možnosť. Slzy mi už dávno prešli cez ohradu. „Nemôžem za to, že sme prežili práve mi dve. Niall si nahnevaný len pretože je Amy mŕtva, no za to nemôžeš obviňovať mňa. Ver, či nie, boli sme dobré priateľky. Bola úprimná, priamočiara a, na rozdiel odo mňa, aj milá.“ Niall sa konečne otočil, no jeho výraz neveštil nič dobré.

„Neopovažuj sa už nikdy vyslovovať jej meno a hovoriť o nej!“ hovoril so zdvihnutým ukazovákom a cez zaťaté zuby. Pôsobil komicky, no nemohla som si dovoliť zasmiať sa.

Zhlboka som si odfúkla. Čo mu mám ešte povedať, keď si vždy melie svoje?

„Horan, ty nie si normálny! Keby si len vedel, že to auto šlo v protismere a ja som ešte v poslednej chvíli zahla volantom, možno by ti niečo doplo,“ šepla som bezmocne. On ostal ticho, a tak som s plačom pokračovala. „Dokonca som šla ešte pomalšie ako som mala, lebo pršalo. 19:58, to je ten prekliaty čas, ktorý mi každý deň pripomína 25. október 2012. Pozri sa sem!“ Vytiahla som si tričko hore a ukázala mu jazvu. „Toto je moja pamiatka. Oni tri síce umreli, no Mimica nemá ani jednu jazvu. Len mne ostala na bruchu jazva, ktorú vidím každý deň. Myslíš, že som si nikdy nič nevytrpela? Myslíš, že som nikdy nepremýšľala nad tým dňom? Vieš len skurvenú polovicu a to len, že sme sa zrazili s nejakým 50 ročným chujom na ceste do Londýna. Vieš len, že ja som riadila auto a prežili sme dve z piatich. Ako ma môžeš, kurva, súdiť?!“ kričala som, že nás muselo byť počuť aj na prízemie. Dochádzali mi z neho nervy. Je neskutočné, ako si neprizná vlastnú chybu.