30 dní s idiotom

2.kapitola

*Arthurov denník*

Nastalo ráno. Vtáci spievali a teplo zo slnečných lúčov sa rozlialo izbou. No... Niečo mi tu nehralo...nebola tá posteľ mäkšia? Otvoril som oči a uvedomil si, že ležím na zemi... Ako som sa dostal na zem?? Pozrel som na posteľ a hneď mi to  bolo jasné. Žabí ksicht bol rozvalený cez celú posteľ a musel ma z nej vytlačiť... Asi ho dorazím... Vzal som papuču a šľahol mu ňou po líci. Strhol sa a pozrel na mňa. ,,Začo to bolo?" Spýtal sa a nahodil jeden zo svojich primitívnych pohľadov. V tej chvíli som mu mal chuť znova vraziť papučou ale zhlboka som sa nadýchol a snažil sa čo najkľudnejšie odpovedať. ,,Bolo to za to, že si sa rozvalil a mňa vytlačil na zem." Žabí ksicht sa rozosmial. Nervy do mňa vystrelili a už som sa neovládol. ,,Tak tebe to je smiešne?! Kvôli tebe som spal na zemi a tebe to je smiešne?! Čo si o sebe myslíš Vínožrút?!" ,,Mon chere Angleterre trochu sa ukľudni. Keď som sa rozťahoval mal si do mňa trocha drgnúť aby som sa stiahol a nie nechať sa vytlačiť. Takže je to trocha aj tvoja chyba non?" Tupo sa pousmial a ja som musel v duchu priznať že má trocha pravdu. Zamračil som sa a papuču do neho hodil. Vyhol sa jej a ja som sa postavil. Zamieril som do kúpeľne a prezliekol sa. Keď som sa vrátil vystriedal ma Francis a potom sme zašli na raňajky.

*Francisov denník*

Takže... Po raňajkách sme zamierili na pláž. Nemohol som sa prestať usmievať. Toto ráno mi prišlo extrémne vtipné. Vidieť Arthurovu nahnevanú tváričku hneď z rána je pre mňa to najkrajšie čo môže byť~. Ale silu má dobrú... Ešte teraz ma bolí to líce, na ktoré som dostal papučou.... Ale bola to aj jeho vina že sa nechal vysáčkovať z postele... Honhonhon. Vážne je rozkošný~... Ehm. Dobre. Dosť bolo rozplývania sa. Po príchode na pláž som so svojimi kamarátmi zamieril do vody. Arthur si sadol na piesok a pozoroval nás. Nechápem prečo aj on nejde do vody. Ale to je jeho vec. Možno ho jedného dňa prinútim ísť sa vykúpať. Hehehe~. Na chvíľu som sa na neho zapozeral a začal vymýšľať diabolský plán, ale do reality ma priviedol Antoniov skok na mňa a to, že sme obaja skončili vo vode. Rozosmiali sme sa a začali sme šantiť aj s Gilbertom . Títo chalani sú pre mňa ako rodina a vieme o sebe doslova všetko. Neviem si predstaviť to, že by sme sa nepoznali. Po chvíľke sa k nám pridal aj Mathias  čím bola zábava ešte väčšia.

*Arthurov denník*

Musím uznať že Žabí ksicht a jeho parta sú ako deti. Čvachtajú sa a šantia. Nemám im to za zlé ale niekedy mi prídu strašne otravný... ,, Zdravím Arthur." Lovino si sadol vedľa mňa. ,,Ahoj. Ako sa máš?" Pozrel som na neho ale zdalo sa, že nemá dvakrát dobrú náladu a začne sa sťažovať na Antonia. Ku podivu sa nič také nestalo. ,,Mám sa celkom fajn. Čo ty?'' odpovedal a mňa chytila túžba začať sa mu sťažovať a to som aj spravil. ,,Bolo by to fajn keby sa ten francúzky magor nerozťahoval na posteli a nevyštval ma na zem." ,,Nič si  z toho nerob Arthur. Antonio je taký istý ale ja ho neriešim. Ustlal som si na zemi a spím tam. Ale rozmýšľam že na zemi bude spať on a posteľ bude moja." Lovino sa diabolsky usmial a v tej chvíli mi bolo Antonia úprimne ľúto, ale s tým už nespravím nič. ,,Prečo si sa k nim nepridal? Alebo nejdeš sám do vody?" Jeho otázka ma priviedla do reality a  ja som pozrel inam. Začal som rýchlo hľadať nejakú výhovorku. ,,Ja... Nechce sa mi. Možno neskôr sa pôjdem okúpať." Lovino nadvihol obočie, ale ďalej to neriešil a išiel sa pridať k ostatným do vody. Vďaka Bohu uveril tomu. Uf. Ak sa vám mám s niečím priznať...ja...neviem plávať a nechcem sa s tým moc chváliť, takže si vymýšľam rôzne výhovorky len aby sa to ostatný nedozvedeli. Našťastie im každý verí a ja pravdu nemusím vravieť. Neviem ako by reagovali keby vedeli že ako jediný neviem plávať. No nič. Sme všelijakí. Povzdychol som si a sledoval ich ďalej až do večera. Keď sa prišlo naspäť na hotel, Vínožrút sa šiel osprchovať a ja som si sadol na kraj postele. Nechcelo sa mi na neho čakať kým vylezie zo sprchy tak som sa prezliekol z plaviek a išiel von naspäť na pláž. Sadol som si na príjemne studený piesok a sledoval mesiac a hravé malé vlnky mora. ,,Tiež si sa prišiel vyvetrať?" Pri mne sa ozval veselý hlas Felliciana a ja som prikývol. ,,Weee~ tak to sme dvaja. Môžem si prisadnúť?" ,, Samozrejme sadni si Felli." Odpovedal som mu a on si sadol. Oči sa mu veselo ligotali a ja som sa musel sám seba pýtať odkiaľ berie tú radosť zo života. Odpoveď na túto otázku ale nenechala na seba čakať. ,,Ako sa máš s veľkým bračekom Francúzkom na izbe?" ,,Dá sa to... Ty si s Ludwikom však?" Keď som vyslovil meno Ludwik, Fellicianove oči sa rozžiarili viac a veselo prikývol. Pousmial som sa. Práve Ludwik mu dáva radosť do života rovnako ako Lovino. Felliciano je verný chlapec  a keď je s niekým koho má rád je strašne šťastný. Niekedy si želám mať povahu ako on, ale nie každému je súdená taká dobrá povaha... Pozrel na mňa a nadviazal so mnou konverzáciu. Ku podivu dá sa s ním veľmi dobre porozprávať. Sedeli sme tam až do neskorej noci. Keď som sa vrátil na izbu, Vínožrút už spal na malom kúsku posteli. Nezdržal som sa a musel som sa pousmiať. Šiel som do sprchy a ľahol si do postele dúfajúc že teraz ma nevyštve na zem. Zavrel som oči a zaspal som.

*Takže som späť po dlhšej dobe začo sa vám ospravedlňujem. Dúfam že sa vám táto kapitola bude páčiť ^^*