„Som v pohode, môžeš ísť." Skopne so seba topánky, zaraz sa pretočí na bok chrbtom ku mne.
„Ha-"
„Nie, vážne Louis. Chápem to."
Napriek mojím výčitkám ťarbavo prejdem ku dverám a zhasnem. Zamknem dvere a vrátim sa na druhú polku postele, povyzliekam sa do boxerok, ľahnem vedľa neho a zatvorím oči. V duchu sa modlím, aby niečo povedal, aj keby len nadávku. Namiesto toho nadvihne môj paplón a položí si hlavu na moju hruď, ruku obmotá okolo pása a ja nedýcham.
„Porozprávaj mi o niečom." Hah, asi rád podpichuje.
„A o čom?"
„To je jedno."
Zoširoka sa usmejem, aký som šťastný! Presne, on je moje šťastie. Mesiace, roky som necítil to, čo v tomto momente. „Nechcem sa rozprávať." A vtedy ho zo seba zhodím a na prvý pokus nájdem perami tie jeho mäkké, tak sladké, teplé, ktoré nikdy nemali v pláne ublížiť! Tak nevinné, slabé a roztrasené. Prejde mnou tisíc voltov, ba možno milióny a všetká energia sa nahromadí v rozkroku. „Bože, Harry," šepnem a vypadne mi slza. „Tak moc si mi chýbal celé tie roky!" Za ňou ďalšia, bozky nevenujem perám, ale všade inde. Túžim ho zjesť, vdýchnuť a nikdy nevypustiť. Nikdy ho nikomu nedám.
„Louis, ale..." Zapchám mu ústa a hladovo preniknem jazykom dovnútra. Nepotrebujem sex, chcem jeho! „Myslíš to vážne?" vzdychne, keď ho obdarúvam bozkami na krku. „Budeš so mnou?"
Nepočúvam ho, práve mnou prebiehajú spomienky, utláčané city a obrazy, ako leží nahý a čaká na trest. Tie krásne krojené šťavnaté pery! Strhnem z nás paplón a vysadnem naňho, stále má na sebe džínsy so Zaynovým tričkom, bez problému ho roztrhnem a prisajem sa na dlho nebozkané tetovania. Rukami sa ma z neznámeho dôvodu snaží odtlačiť, preto zavrčím a pravačkou ho schmatnem za krk.
„Louis, prestaň, prosím." Keby si želá, to čo hovorí, prečo nepretržite vzdychá a nadvihuje panvu mojím smerom? „Nemôž-," Rýchlo rozopnem gombík so zipsom a som nútený sa postaviť, aby som tento hnusný a nepotrebný kúsok z neho dostal preč. Odhodím to bohviekam a s vášňou sa naňho hodím, dopadám však na matrac.
HARRY
„Čo je zas, krista?" počuť z neho hnev, ale ja viem, prečo som to spravil. Ani na jednu z mojich otázok neodpovedal a to mi stačí. Stačí to k tomu, aby som vytriezvel z vášnivého opojenia jeho dotykov. Nedokážem to prežívať znovu...
„Opustil by si ich kvôli mne?" šepnem s rukami obmotanými okolo kolien. Nechám ho, aby si sadol vedľa mňa a prešiel končekmi prstov po líci. Dokážem si v tme predstaviť, ako sa smutne usmieva.
„Nie je to také ľahké, vieš... nechcem prísť o Edwarda."
„Veď neprídeš! Pôjdeme spolu do Ameriky a sem-tam ho vezmeme so sebou." Amerika, sladká Amerika. Ani ja nemienim prísť o ňu, posledné roky bola mojím domovom.
„Lenže on bude pomaličky vyrastať, nebude mi stačiť vídavať ho raz za dva mesiace. Ale môžeme to spraviť tak, že sem budeš za mnou chodievať." S nádejou naňho pozriem, to nie je tak zlý nápad! „Rozídem sa s Eleanor!" A táto veta mi stačí, šťastne sa naňho vrhnem do paplónov.
Celú noc sa bozkávame, rozprávame a preberáme náš plán, ako zhodiť z jeho rúk okovy a stať sa voľným.
*
„Áúú!" syknem od bolesti, rukou pobúcham po nočnom stolíku, kde mám väčšinou tabletky na migrénu, nič. Otvorím oči, neprekvapí ma Louis. Leží otočený chrbtom, dobre si pamätám ako sme sa do rána rozprávali, začínalo svitať, vtedy sme si povedali, že stačí.
Vybehnem potichu z postele, začnem pátrať v stolíku, lenže bolesť sa nedá uniesť. Dychčím, modlím sa, aby som neodpadol. O mojom probléme nemusí vedieť, zbytočné starosti. Keď ich konečne nájdem, urýchlene sa dostavím do kúpeľne, zapíjam ich s hlavou pod kohútikom. Avšak neprstáva, preto sa zamknem. Beznádejne v kŕčoch sa zosypem k zemi. Najradšej by som vrieskal, vytrhal sa za vlasy, k čomu by to pomohlo?
„Harry?" Matka... Pošlem ju preč, ženská sa nevzdáva, tak sa len nadvihnem a odomknem. „Preboha, si v poriadku?" Naznačím jej, aby za sebou zatvorila. Samozrejme, neurobí tak a pribehne ku mne. Skúša, či nemám horúčku, kuká mi do očí, dokonca chce, aby som jej vyplazil jazyk.
„Mami, to nič. Včera som to prehnal s alkoholom."
„Ježiši, čo vy tu?" Gemma... Prevrátim nad situáciou očami, nechcem ich tu! Vysporiadam sa s tým sám ako v New Yorku, nie som malé decko! „Aspoň vidíš ako to dopadne keď-"
„Keď čo?!" vyšteknem. Je taká drbnutá a bude to riešiť pred mamkou?
„Čo sa stalo?" Sestre to dopne, pre istotu odchádza, lenže mama na mňa nechápavo pozerá, pohľad sa mení na podráždený. „Okamžite to vyklop!"
„Ježiš mami, nič!" pokúsim sa postaviť a ísť naspäť do postele, bolesti bohužiaľ neustupujú a ja zosypem naspäť.
„Zavolám záchranku." Schmatnem ju za ruku, na čo sa hneď vytrhne. „Si môj syn a nebudem sa pozerať, ako trpíš!"
„Urobíš to a zabijem ťa! Nevieš koľko krát sa mi to už stao, vždy som sa z toho vylízal, tak padaj sem." Jasné že sa rozbehne ku mne do izby, aby mi doniesla nejaké veci, možno ďalšie tabletky, mobil... ja netuším! Hlavné pre mňa je, že v posteli mi leží Louis Tomlinson a...
„Ááááá!" zvrieskne a druhý hlas na to tiež. Prekvapene mi zostáva lepšie a s úsmevom sa chytím za čelo.
Dlho sa zotavujem z opice a drog, Louis sa pri raňajkách ako aj pred rokmi, rozpráva s otcom, mama sa stále neveriacky kuká, pri tom ma sleduje, či neodpadávam. Gemma s Quidom pre moje šťastie odišli do mesta na obed, takže žiadne hlúpe poznámky s otázkami. Neskôr prichádza Jane s totálnym oknom. Keby sa s Louim do rána nevyprávam, tiež si nič nepamätám. Och, isteže je „rodička" mojím novým účesom dojatá – od šťastia.
„Už bolo načase, Harry. Veď si to mal jak baba!" Ha-ha, vtipné... S Tomlinsonom si dokonca dajú highfive! Vyjavene čumím, nerobí mi dobre ani spoločnosť Jane, preto sa vydám na poschodie, kde si dám dnes poslednú tabletku.
Nečakám na posteli dlho, keď príde Louis s kamarátkou, pravdepodobne jej o všetkom povedal, lebo sa ku mne nešťastne hodí a zavesí sa mi okolo krku.
„Tak, ja vás tu nechám, máte si čo povedať." Nenápadne na seba mrkneme, pri čom mi naznačí, že mi zavolá. So širokým úsmevom prikývnem a pokúšam sa utíšiť plačúcu Jane.
