Louis
Je docela zvláštne pozerať sa na Eleanor, ako medzi nás po raňajšom sexe ukladá Edwarda. Niežeby som nebol rád, že to robí, nevadí mi to. Ibaže tá skutočnosť, že chcem niečo iné, niekoho iného... Tá skutočnosť, že toto nie je život, o ktorom som sníval.
„Raňajkyyy!" počuť zvolanie matky z prízemia. Prevrátim očami a bachnem sa naspäť do vankúša.
Sledujem svojho dvojročného synčeka s tými najjemnejšími kučierkami na svete, ako štvornožkuje za mnou. Nechtiac mi dá slabú facku, ako sa snaží na mňa dostať. Začnem ho štekliť, vychádzajú z neho príjemné detské tóny.
„RAŇAJKY!"
Zavri hubu! prebleskne mi hlavou chytrá odpoveď, ibaže El sa ozve ako prvá: „Už ideme!"
Pri stole sedíme všetci vrátane Lottie a Paula. Tichý začiatok dňa, až priveľmi. Ako náhle sa všetci odpracú, zostanem len ja matka a Edward v mojom náručí, keďže sa moja budúca manželka išla pripravovať na babskú jazdu. Nuž, je nedeľa a ony sa stretávajú každú druhú, síce mi to príde, akoby bola preč každý deň.
„Mama nedžob mi z toho taniera!" vyhŕknem podráždene. Neznášam ľudí, čo sa druhým hrabú v tanieroch.
„Je to aj môj dom, vlastne LEN môj!"
„O čom teraz hovoríš?" zagánim na ňu a vytrhnem jej približujúcu sa vidličku k mojím vajíčkam. Edwarda odložím do detskej stoličky povedľa.
„A on je tvoj syn." Už len zabrble a pokúsi sa vstať zo stoličky, ibaže ja ju strhnem naspäť. „Nič som nepovedala!" pohladí dieťa a opäť vstáva. „Len že sa mi zdá, že moju pohostinnosť trošku využívaš. Máš tu fitko, jedlo zadarmo, ubytovanie zadarmo, dokonca päť dní v týždni ti opatrujem decko. Nie žeby mi to vadilo, ale trošku úcty by nezaškodilo." Potom sa vyparí a ja so zničenou náladou kukám na syna.
„No čo, fešák? Pôjdeme sa prejsť?" Zaujme facepalm. „Edo? Povedz už niečo! Dva roky nič nevravíš! Ani slovko!" Žeby ma vytočí nemé dieťa? K tomu ešte aj moje? Nemal by som byť rád, že drží papuľku a len sa díva? Z nohavíc začujem zvučku novej smsky.
„Platí do dnes? :) " Začudovane zízam. Veď som s nikým nič nedohadoval! Žeby Zayn? Kuknem na prichádzajúceho meno, a potom...len nasucho preglgnem.
Každý človek pozná ten pocit, keď sa stane niečo strašného a zostane len čumieť, nedokáže vysloviť ani hlásku, spraviť menší pohyb, len si stále v hlave odohráva spomienky a pýta sa sám seba alebo Boha tú sprostú otázku na ktorú veľakrát nevie nik odpoveď a keď už... tak je to klamstvo. Prečo?
Hneď potom si všimnem ďalšie správy a je prekvapujúce zistiť, že to ja som bol ten, ktorý stretnutie navrhol. Bol by som to zrušil, ale nemôžem keďže debil, ktorý začal túto konverzáciu som ja. Už pokojnejšie vyťukám „ok" a bez štipky emócií kukám na Edwarda.
Ježino to sú mesiace čo som nepridala časť, ale máte ju tu! :D konečne nejaká inpiration ale žiadna action :D Ešte si musíte počkať :D :*****
