Prišla, aby znovu žila

Kapitola 5

,, ...Beeth. Beeeth!" kričal na mňa známy hlas, no nevedela som ho k nikomu priradiť. Zobudila som sa celá spotená zo sna a uvedomila som si, že som v mojej posteli. Odľahlo mi, no nevedela som prečo. Nepočúvala som svoj vnútorný inštinkt, že niečo nie je v poriadku. Len som sa prehodila na druhú stranu postele. A vtedy som to zistila. Buchla som si nos do niečoho. Alebo skôr niekoho. Rýchlo som sa zdvihla a začala som šmátrať po lampe, aby som ju mohla zapnúť. Keď sa mi to podarilo, pozrela som sa na teleso v mojej posteli. Bol to, samozrejme, chlap. Veď čo som mala čakať. Ach, ani si nepamätám, čo som robila včera. Znechutene som sa poobzerala po celej izbe. Všade bol bordel. Pozrela som sa naspäť na posteľ, na miesto vedľa seba.
,,Holý chrbát. Skvelé. Dúfam, že nemá nohavice." šomrala som si svoje ironické poznámky. Rýchlym pohybom som ho odkryla.
,,Vďakabohu." vydýchla som si. Našťastie, spodnú časť tela mal oblečenú a tak som dúfala, že večer sa nič nestalo medzi mnou a ním. Vlastne, neviem ani kto to je. Snažila som sa ho prevrátiť na bok, pretože sa mi nechcelo vstať z postele a prejsť na druhý bok. Áno, ja viem, som lenivá. Lenže aj tak som to musela obísť, pretože bol príliš ťažký a svalnatý na to, aby som ho mohla otočiť. Obula som si svoje teplé, tentoraz, zajačikovské papuče a išla som sa pozrieť na tvár votrelca. Moje pomalé šuchtavé kroky sa ozývali po celom byte. Keď som už skoro bola na mieste, zazvonil mi mobil.
,,Prečo práve teraz?!" zavrčala som. Schmatla som ho a prijala hovor.
,,Áno?" ohlásila som sa.
,,Beth, vďakabohu, že si to zdvihla. Už som sa začínal báť."
,,David?" volal mi môj brat.
,,Áno. Kam ste vy dvaja včera zmizli? Boli ste v pracovni a potom, keď som prišiel za tebou, či nepotrebuješ odvoz, už ste tam neboli." Zastavil sa mi dych. Chlap v mojej posteli nemôže byť doktor Phil. Nie! To nie! Prišla som bližšie a konečne som zazrela jeho tvár. Panebože!
,,Nie. To nie je možné." Prudko som vydýchla. To nemôže byť pravda.
,,Čo nie je možné, Beth?" spýtal sa David z druhej strany linky. Zabudla som, že v ruke ešte stále zvieram mobil.
,,Nič, David. Nie je to podstatné. Už musím ísť. Ahoj." zrušila som hovor. Nemôže byť pravda, že chlap v mojej posteli je ten trápny rozvážač pizze. Ten, ktorý čakal pár minút pred mojím domom ešte aj po tom, ako som mu zaplatila za pizzu. Ako sa sem, preboha, dostal?! No nič. Budem ho musieť nejako zobudiť. Rozmýšľala som, či ho oblejem vodou alebo ho prefackám. Rada by som ho obliala studenou vodou, lenže to by som potom mala mokrú celú posteľ, a to nechcem. Ostávala mi teda druhá možnosť. Podišla som k nemu a začala som mu popri fackaní hlasno vravieť, že treba vstávať. Myslela som, že bude mať tvrdý spánok, ale on sa zobudil hneď po pár sekundách. Vyjavene na mňa hľadel.
,,Ty." povedal keď si uvedomil niečo, o čom som ja nemala ani potuchy.
,,Ja?" odpovedala som mu.
,,Áno ty. Asi si nepamätáš čo sa stalo včera." skonštatoval si potichu.
,,Čo sa stalo včera?" pozrela som naňho prísnym pohľadom.
,,Zamenila si si ma s tým tvojim priateľom. Nejakým Phil, či kto to." odfrkol si arogantne. Nevedela som, čo povedať. Vyjavene som naňho upierala svoje veľké zelené oči. Asi sme s Philom spili pod obraz boží, keď som si tohto škaredého chlapa zmýlila s Philom.
,,Vidím, že si v rozpakoch. Takže ja už pôjdem. Ak by si sa chcela stretnúť, moje číslo máš. Včera si si ho ukladala. Maj sa." povedal mi. Netuším, kedy sme si stihli potykať. Bolo mi to proti srsti. Ale aspoň konečne išiel preč, no ešte predtým som musela zistiť jednu vec.
,,Ešte jedna, posledná vec. Keď vravíš, že som si ťa pomýlila z Philom, ako je možné, že si tu?" položila som mu svoju poslednú otázku.
,,Jednoducho. Odviezli sme sa k tebe, kde si s ním chcela prebrať niečo ohľadom nejakých dverí a potom si zistila, že som to ja, teda nazvala si ma neznámy škaredý chlap. Potom si si zašomrala niečo také, že teraz je to už jedno a že ak chcem môžem tu prespať." vysvetlil mi jedným dychom, akoby to chcel mať už za sebou.
,,Hmm. Ďakujem. Dovidenia. Pekný deň prajem." oznámila som mu a zabuchla som dvere.

,,Ahoj!" zakričala som.
,,Nazdar!" odkričal mi.
,,Ako sa cítiš po včerajšej noci? Potom si sa mi stratila a nevedel som, kde si sa podela. Ale barman mi povedal, že si odišla s nejakým, citujem "najškaredším chlapom, aký bol v miestnosti"." zasmial sa na mojej situácii, no hneď prestal keď uvidel môj vražedný pohľad.
,,Áno, presne tak to bolo. Ale keď som zistila, že ho ani nepoznám, zhrozila som sa a on u mňa len prespal." povedala som mu skrátenú verziu. A čo? Veď nemusí vedieť všetko. Doktorko.
,,Zaujímavé." zašomral si popod nos a jeho úsmev bol až od ucha k uchu.
,,Hej! Nespala som s ním!" vykríkla som ani neviem prečo. Načo mám potrebu sa pred ním obhajovať? Netušila som to.
,,Veď ja nič." odpovedal mi s rukami zdvihnutými na znak mieru. Neodpovedala som mu, iba som naňho zaškúlila. Po dlhom mučivom tichu som sa predsa len musela ozvať.
,,Chcela som sa opýtať na tie dvere. Odkiaľ sú?" opýtala som sa s hranou ľahostajnosťou no v mojom podtóne bolo počuť dychtivosť, ktorú som sa pokúšala zakryť.
,,Jeden z našich partnerov nám ich ponúkol ako nový prototyp. Prečo? Nepáčia sa ti?" opýtal sa zmätene.
,,Nie. Len ma zaujímalo odkiaľ sú. Boli mi povedomé. Nevieš ako sa volá ten partner?" spýtala som sa s malou dušičkou, že to bude vedieť.
,,Myslím, že John Fraywon. Áno to je on. Prečo? Je to dôležité?" zadumane na mňa pozrel.
,,Nie, nie. Len ma to zaujímalo." pokúsila som sa o úsmev. Môj inštinkt bol správny. Danielov otec. Svetový dodávateľ dverí. Pred 5 rokmi ešte boli na Danielovej izbe. Jediné dvere, ktoré vyrobili len jedny. Asi sa už zmierili so stratou syna a teraz jeho veci dávajú na charitu.
,,Tak čo? Tvoja prvá cesta v čase sa môže začať? Si pripravená?" opýtal sa ma Phil s miernymi obavami v hlase. Neviem prečo, ale už to nebol ten cudzí chlap. Už to bol niekto, kto mal o mňa obavy. Kto ma aspoň v niektorých veciach chápal. Niekto, kto mi bol priateľ.
,,Myslím, že áno." odvetila som dosť neisto.
,,Naozaj? Beth, ak si si nie istá týmto všetkým, tak to môžeme odložiť. Nechcem ťa do toho nútiť. A po včerajšku vyzeráš dosť unavene. Spala si vôbec? Ak áno, dúfam, že nie 5 hodín. Beth?" povedal, keď som nereagovala. V podstate mal pravdu. Spala som 5 hodín, ak nie aj menej. Moje obrovské kruhy pod očami nezakrylo ani kilo takzvaného zázraku zvaný mejkap. Vyzerala som unavene, a asi staršia o 10 rokov. Mal pravdu. No odhodlanie ísť do toho vo mne bolo stále.
,,Máš pravdu. No chcem to skúsiť. A nechcem počuť žiadne námietky." schladila som ho pohľadom, pretože som videla, že chce mať nejaké námietky.
,,Dobre. Poďme na to." Obaja sme podišli do druhej miestnosti, kde sa nachádzali dvere. Postavila som sa pred ne. Phil potiahol nejakú páku. Otvorila som dvere. Nebolo v nich nič, no keď som sa prizrela bližšie, uvidela som, že vzduch v nich sa mihoce. Pozrela som na Phila.
,,Nezabudni, nemôžeš teraz robiť nejaké zmeny. Nech sú aj nepodstatné. Nevieš čo všetko môže ovplyvniť jedna zmena. Vrátim ťa o hodinu dozadu a budeš tam 10 minút. Potom ťa vrátim späť. Pripravená?" sypal Phil inštrukcie.
,,Áno." povedala som, no už to bolo rozhodné. Pozrela som naňho a on mi len kývol hlavou. A ja som vykročila nohou vpred do neznáma...