Prišla, aby znovu žila

Kapitola 2

,,Prijímam vašu ponuku." Na druhej strane hovoru ostalo ticho. Čakala som, až sa konečne ozval.
,,Úprimne povedané, šokovali ste ma, slečna Kingsleyova. Po vašom..hm.. vašej reakcii v kancelárii som nemal ani najmenšiu nádej, že vaše rozhodnutie je vôbec možné zmeniť, aj keď váš brat hovoril, že potrebujete čas, aby ste vychladli a nechali si to prejsť hlavou. Čo teda zmenilo vaše rozhodnutie, ktoré ste nemali zmeniť nikdy?" opýtal sa ma s tónom, ktorý značil jemné podpichnutie. Samozrejme, čo som čakala. Je to doktor Phil, ktorý si zo mňa uťahoval už od samého začiatku, tak prečo nie teraz?

„Viete, na detailné informácie je naozaj nutné osobné stretnutie. Ide predsa, ako sám viete, o dosť dôležité informácie." vrátila som mu jeho vlastnú vetu. Zasmial sa na tom.
,,Myslím, že vhodnejšie bude teda to osobné stretnutie. Kedy vás mám čakať?" opýtal sa ma.
,,Musím ešte niečo vybaviť, takže o 9 by to bolo fajn. Môže byť? Vyhovuje to aj vám? Nemáte nejaký program na večer?" opýtala som sa ho, aby som ho zbytočne neotravovala po pracovnej dobe.
,,Nie, nebojte sa. Nemám nič, takže mi to vyhovuje. Vidíme sa o 9, slečna Kingsleyova." odpovedal mi dosť rozhorčene. Neviem, čo sa mu stalo za tú chvíľu, alebo čo zlé som povedala, no nezapodievala som sa tým. Keď hovor skončil, našla som si SMS-ku od Jessicy. Nemocnica bola len kúsok od môjho domu, takže som tam bola za pár minút. Jessica ma už čakala pred nemocnicou. Hneď ako som vystúpila z auta vrhla sa na mňa a stisla ma v pevnom materskom objatí. Bola mi ako druhá mama a ja ako jej druhá dcéra.
,,Aho-oj, Beth! Som rada, ž-že si prišla. O-ona, ona..." vzlykala mi do pleca.
,,Jessica, j-ja....je mi to tak ľú-úto." rozplakala som sa v jej náručí. Presne toto sme obe potrebovali. Objatie od niekoho, kto chápal tú bolesť. Ja som ju pocítila až teraz. Nancy. Moja najlepšia kamarátka. Človek, ktorý mi rozumel, nech som hovorila akékoľvek nezmysli. Človek, ktorý tu bol vždy pre mňa. A teraz je preč. Zasiahla ma druhá najväčšia bolesť v mojom živote. Najskôr Daniel, teraz Nancy. ,,Prečo odchádzajú ľudia, na ktorých mi najviac záleží?!" kričala som ako šialená pred nemocnicou v Jessicinom náručí. Slzy mi tiekli po lícach a zanechávali vlhké stopy na tvári. Neviem, ako dlho sme sa takto držali a plakali jedna druhej na pleci, no keď nám už došli slzy, pobrali sme sa do nemocničnej izby, kde ležala Nancy.

Bola pripojená na asi milión tých hnusných sterilných prístrojoch a hadičkách, vďaka ktorým jej tĺklo srdce. Jej pulz sa ukazoval na malej obrazovke, vedľa jej postele. Boli tam zobrazené životné funkcie. Dýchal za ňu prístroj, nie ona sama. Keď som si uvedomila krutú pravdu, mala som chuť len tak si sadnúť, alebo ľahnúť, začať plakať a len tak pozerať do blba. Prestať vnímať realitu a ignorovať celý svet okolo mňa. Ale nemohla som. Už len kvôli Nancy. Po prvé, nechcela by, aby som bola v depresii, nech je to akokoľvek vážna vec, a po druhé, musím ju zachrániť. Kvôli nej som prijala ponuku doktora Phila. A keď už budem tam, zachránim aj Daniela. Utrela som si svoje slzy, rozlúčila som sa s Jessicou a Nancy, ktorá mi aj tak nemohla odpovedať, no dúfala som, že ma aspoň počuje. Pred odchodom som zbadala na stolíku pri posteli krásnu kyticu, no nevenovala som jej veľa pozornosti. S prázdnym pohľadom v očiach, aký majú deti, keď ich opustí rodič, som kráčala cez parkovisko, až k môjmu autu.

Po ceste som počúvala rádio, v ktorom hrali moju obľúbenú pesničku - Green day- American idiot. Keď som ju počula, zvýšila som hlasitosť a už sa pesnička ozývala v celom aute. Netrvalo dlho a pridala som sa, s mojim depresívnym tónom, ku skupine.

,,Don't wanna be an American idiot. One nation controlled by media.
Information age of hysteria.
It's calling out..."

A tak som prespievala celý čas, ktorý som bola v aute. Človek by to nepovedal, no vďaka tejto pesničke sa mi zlepšila nálada a do budovy Vedeckého spolku som vkročila s miernym úsmevom na tvári. Pri vchode ma privítal s úškrnom James, no hneď mu zmizol z tváre, keď som mu len letmo kývla na pozdrav. Už dlho sa ma snažil zbaliť. Po Danielovej smrti sa mi stále vtieral do poľa pozornosti, ale keď zistil, že my dvaja nemáme budúcnosť, vzdal to. A tak registrujem, že sem tam sa objaví nejaký dosť veľký náznak, ako: Nemala by si dnes čas ísť so mnou na večeru, alebo do kina? alebo Mám jeden voľný lístok na zápas a nemám s kým ísť, nechceš mi robiť spoločnosť? Okrem iného, James nie je muž, akého by som chcela. Je príliš prelietavý a výstredný, a keď veľmi chce, tak aj dosť pomstychtivý. S týmito myšlienkami som sa zapodievala po celý čas, kým som bola vo výťahu. Keď som zastala pred kanceláriou doktora Phila, zhlboka som sa nadýchla a zaklopala.

Nič.

Zaklopala som druhýkrát.

Zase nič.

Hrm, toto je zvláštne.

Tretíkrát som už neklopala, ale otvorila som dvere. Prekvapilo ma to, čo som uvidela pred sebou. Doktor Phil spal ako zarezaný na svojom stolíku a hlasno chrápal. Bolo mi ľúto zobudiť ho, pretože súdiac podľa veľkej kopy papierov a veľa rozhádzaných papierov všade okolo stola, zaspal od únavy. No mali sme dohodnuté stretnutie a nemienila som strácať čas. Jediné, čo bolo počuť v celej miestnosti, bolo klopkanie mojich podpätkov a doktorovo chrápanie. Pomaličky som podišla k nemu a jemne ho chytila za plece, ktorým som následne potriasla. Zase nič.

Tentoraz som ním už poriadne zatriasla a pridala som k tomu aj svoj hlas.
,,Doktor Phil! Vstávajte!" Na tieto slová už reagoval.
,,Č-čo? Čo sa deje?" opýtal sa celkom nahlas, a otvoril tie svoje veľké oči, ktorými skúmal celú miestnosť, a hlavne hľadal pôvodcu svojho zobudenie sa. Napokon ma našiel, stála som predsa priamo v jeho zornom poli.
,,Slečna Kingsleyova? Prečo ste tu? Mali ste prísť až o 9." Chudáčik, stratil pojem o čase.
,,Nechcem vám kaziť ilúzie, ale už je 9 hodín. Pri toľké práci ste zjavne pravdepodobne ste od únavy zaspali. Ak chcete, môžeme to preložiť na inokedy." navrhla som mu a zdvorilo som sa naňho usmiala. Chvíľu na mňa pozeral, akoby sa chcel zorientovať v čase. Potom tým zamatovým hlasom povedal:
,,Nie, nie. Pokojne ostaňte tu. Idem si pre potrebné veci a hneď som tu. Nikam nechoďte." Kričal na mňa a nervózne gestikuloval rukami, akoby som mala hneď ako opustí miestnosť odísť. Zvláštne. Správal sa inak ako na našom prvom stretnutí. Nebol tam odmeraný, ale ani takýto. Akoby nebol vo svojej koži.
,,Taaak, tu prichádza tá otravná časť, kde musíte podpísať zopár papierov." povedal a položil predo mňa zo 5 papierov spolu s ospravedlňujúcim výrazom na tvári.
,,Predtým, než podpíšem tieto papiere, sa chcem dohodnúť. Ide o to..." začala som.
,,Papiere sú na všeobecné použitie, čiže nech máte akýkoľvek cieľ, je možný aj po podpísaní papierov. Je to len formalita." prerušil ma.
,,Dobre." odpovedala som mu ostro. Nemám rada, keď ma niekto prerušuje. Na jeho tvári sa usídlil zmätený výraz.
,,Povedal som snáď niečo zlé, slečna?" opýtal sa ma ešte stále s takým zmäteným výrazom.
,,Úprimne?" opýtala som sa
,,Áno." povedal s odhodlaným výrazom v tvári.
,,Tak dobre. Prerušil ste ma, pretože som vám práve išla povedať, že ak tam pôjdem, tak nechcem zachrániť len Daniela, ale aj moju kamarátku, ktorá mala pred hodinou nehodu a je v kóme, z ktorej sa asi nikdy neprebudí!" vykríkla som naňho, pretože som už nezvládala všetok ten smútok. Tentoraz som sa nemohla hrať na silnú. Už som nemala na to síl. Padla som na kolená a začala som plakať. Plakať na možnosťou straty milovaného človeka. Slzy mi znova tiekli po tvári, po tých istých cestičkách, po ktorých chodili predtým. Zrazu som vedľa seba zacítila pohyb. Jeho veľké ruky ma objali a ukryli v objatí, ktoré som potrebovala ako soľ. Tentoraz som ho neodstrčila ale nechala som ho, aby ma učičíkal. Netrvalo dlho a zaspala som v jeho objatí.