Prišla, aby znovu žila

Kapitola 3

Zobudila som sa v kancelárii, no nebola moja. Čo sa stalo? Porozhliadla som sa ešte raz okolo seba, no všade bola tma, na ktorú si moje oči ešte neprivykli, takže som nevidela nič viac, než tmavé obrysy. Tak som sa postavila, aby som zistila kde som. Po ceste, ani neviem kam, som kolenom narazila do niečoho tvrdého.
,,Do riti!" zanadávala som, pretože to extrémne zabolelo.
,,Ty už si hore?" ozval sa mne známy hlas. A vtedy som si spomenula. Premietol sa mi v hlave za pár sekúnd môj život za posledný deň. Rozplakala som sa.

Tak preto som tu. Zaspala som, keď som sa rozplakala a on ma nechal tu, aj tu so mnou ostal.
,,Uhm, no ako vidíte, som. Ako dlho som spala?" opýtala som sa ho, pričom som mu neprestala vykať, pretože o tom, že by sme si potykali, neviem.
,,Myslím, že len pár hodín. Počkaj, hneď to zistím." stále mi neprestával tykať. Ani som nevedela, kde je, pretože všade bola tma. Jediné čo som počula, bolo tlmené nadávanie a narážanie do prekážok, ktoré boli, pravdepodobne pre doktora, nábytok.
,,Čo keby sme zasvietili svetlo?" opýtala som sa ho s iróniou v hlase.
,,Áno, to by bol najlepší nápad." odvrkol mi, ale našiel spôsob ako zasvietiť, pretože hneď potom niečo ťuklo a všade sa rozsvietilo svetlo, ktoré mi nepríjemne rezalo do očí. Keď si moje oči zvykli na zmenu, ukázalo sa, podľa doktorových nástenných hodín, že je 5 hodín ráno.
,,Výborne, to som prespala celú noc. Teraz musím zbehnúť domov, prezliecť sa, zbaliť veci do práce a ešte kopu iných vecí." povedala som, a aj napriek tomu, že som spala takmer 8 hodín, čo je u mňa zázrak, som si sadla úplne vyčerpaná na najbližšiu stoličku. Doktor Phil robil to isté, až na to, že on bol zohnutý a držal si hlavu v dlaniach. Zdá sa, že nespal celú noc. Zrejme kvôli mne.
,,Doktor?" opýtala som sa jemne.
,,Hm?" odpovedal mi tlmene a ja som videla len jeho hnedé vlasy, ktoré mal totálne strapaté. Keď som sa naňho pozrela z iného uhla, zistila som, že nie je až taký zlý, ako som si myslela. Vlastne ani neviem, prečo som ho od začiatku brala ako nesympatického, keď práve naopak, je veľmi atraktívny. A ani jeho postava nie je na zahodenie. Pod mierne obtiahnutým tričkom sa rysoval dobre vypracovaný hrudník, a ruky tiež nevyzerali zle. Jeho tvár bola takisto pekná, no tentoraz som nemala šancu vidieť ju, pretože mu ju prekrývali ruky. Podišla som k nemu, pretože ma hrýzol pocit viny, z toho, že on nespal celú noc, lebo čakal, či sa náhodou nezobudím.
,,Je mi ľúto, že ste kvôli mne nespali. Nemala som vám to povedať a takto sa tu zložiť. Radšej už pôjdem. A Vy využite aspoň ten zvyšný čas, ktorý ostáva do začiatku práce tým, že si pospíte. Ďakujem, že ste ma tu nechali." hovorila som a pritom som si balila veci do kabelky a obliekala som si sveter. No po chvíli ma zastavila jeho ruka.
,,Slečna Kingsleyova, počkajte. Čo keby ste si dnes zobrali deň voľna, a my by sme mohli prediskutovať všetko ohľadom nášho spoločného projektu?" spýtal sa ma a ja som v jeho hlase započula nádej.
,,No, jeden deň bezo mňa ich tam hádam nezabije." odpovedala som po dlhšej úvahe a usmiala som sa naňho. Úsmev mi opätoval a ja som sa zamerala na jeho tvár. Čierne okuliare mu rámovali jeho veľmi pekné oči, ktoré mali zvláštnu farbu. Akoby modré, no zároveň som mala pocit, že modrá sa mieša aj so zelenou a žltou. Veľmi zvláštne oči. Nechápem ako som si ich nemohla všimnúť hneď na prvej schôdzke. A mal aj veľmi pekné pery. Také plné a ružové, aké som ešte u žiadneho muža nevidela. Naozaj nerozumiem, prečo som ho od začiatku brala ako nesympatického.
,,Uhm, prečo na mňa už takmer 5 minút zízate?" spýtal sa ma trošku zmätene.
,,Ja...ehm...Pardon." začala som sa mu ospravedlňovať pomocou koktania.
,,To je v poriadku." odpovedal mi so smiechom v hlase.

,,Haha no strašne vtipné, tak som sa zahľadela a čo? To sa stáva každému." pomyslela som si. Ale tebe nie. Ozval sa môj vnútorný hlas. Má pravdu. Od Danielovej smrti som na iného chlapa ani len nepozrela, čo sa týka atraktívnosti.
,,Keďže máte dnes voľno, nemali by ste to niekomu oznámiť? Šéfovi alebo tak nejak?" opýtal sa ma a uprel na mňa tie svoje krásne oči. Wau, naozaj som považujem jeho oči za krásne.
,,Šéf som ja, takže musím zavolať sekretárke. Dajte mi sekundu." odpovedala som, no neopätovala som mu jeho pohľad. V mobile som hľadala číslo na Brigitte, až som ho konečne našla. Zdvihla mi to až po šiestom zazvonení.
,,Prosím?"
,,Tu Beth. Dobré ráno, Brigitte. Prepáčte, že vás budím takto skoro, ale potrebovala som vám povedať, že dnes si beriem voľno na celý deň, a chcela som, aby ste to vedeli. Každý vie, čo má robiť. Dovidenia, pekný deň." povedala som s úsmevom na tvári. Takáto voľná som sa cítila veľmi dávno. S úsmevom, ktorý mi ešte stále svietil na tvári, som sa otočila na doktora. Ten mi úsmev opätoval.
,,Smiem sa opýtať, prečo ste jej volali takto skoro ráno? Pretože podľa vášho úsmevu to bol zámer." skonštatoval a následne sa jeho úškrn zväčšil. Rozmýšľala som, či mu to poviem, až som sa rozhodla, že áno.
,,Asi pred dvomi týždňami mi spravila to isté. Volala mi v noci o pol 3, kvôli svojmu článku, ktorý mala mať dokončený v ten deň. No ona to zrejme robila na poslednú chvíľu. Článok bol v konečnom znení dobrý, ale aby ma budila kvôli emu ráno? Keď každý normálny človek spí?! Aj tak si nevedela zistiť potrebné informácie od niekoho zo zamestnancov, ktorý tieto informácie majú na starosti a tak volala mne skoro ráno a zobudila ma kvôli úplnej zbytočnosti!" kričala som na celú kanceláriu. Ups, asi mi rupli nervy pri toľkých udalostiach, čo sa za posledný týždeň udiali.
,,Pššt." vrátil ma spať do reality a ja som sa prestala rozčuľovať. Sadla som si na najbližšiu stoličku a zavrela som oči. No po chvíli som ich otvorila, pretože ma prekvapila jeho otázka.
,,Čo keby sme si potykali?" zase použil ten svoj úsmev, aby ma odzbrojil, ale tentoraz mu to nevyšlo.
,,Prepáčte, ale nie. Ide o čisto profesionálny vzťah, ktorý nemienim nejak zmeniť. Mrzí ma to." odpovedala som mu s menšou ostrosťou v hlase.
,,Slečna, ak si myslíte, že som vás chcel zbaliť, tak sa veľmi mýlite." začervenala som sa, pretože som si myslela presne to. ,,Chcel som, aby sme boli priatelia, nič viac. Aj ja mám zo vzťahu strach, z podobného dôvodu ako vy." povedal dosť nahnevane, no v jeho krásnych očiach sa mihol záblesk smútku. Bože, zase som povedala, že má krásne oči.

Neviem ako sa to stalo, no zrazu som ho objímala, aby som ho utešila. Jeho ruky ma pevne stisli mocnom, ale príjemnom objatí. Stáli sme tam hodnú chvíľu. Podľa všetkého sme prestali vnímať realitu lebo sa za nami niekto objavil a zakašľal.
,,Ehm, nerád vás ruším, ale mali ste tu zasvietené a myslel som si, že ste zabudli zhasnúť, tak som to prišiel skontrolovať." povedal mne známy hlas.

Hneď som sa vytrhla z doktorovho objatia a uvidela som Jamesa. Uvidela som v jeho výraze prekvapenie a zmätok zároveň.
,,To je v poriadku, James." odpovedal mu doktor, no James neprestával pozerať na mňa.
,,Dobre, tak ja už pôjdem, doktor Phil. Dovidenia. Ahoj, Beth." povedal a odišiel.
,,Vy dvaja sa poznáte?" spýtal sa ma doktor.
,,Áno. Je to kamarát môjho brata, a po Danielovej smrti sa tváril, že mi pomáha, ale potom sa ma snažil zbaliť, ale ja som nechcela vzťah a on to nechápal, stále sa snažil. A tak no... ." vysvetľovala som situáciu.
,,Ak vám to nebude vadiť, rada by som išla domov. Osprchovať sa, prezliecť a ešte niečo." pokračovala som.
,,Samozrejme, choďte. Keď budete mať čas, zavolajte mi a stretneme sa. Vysvetlím vám všetko."
,,Dobre. Dovidenia, doktor.
,,Dovidenia, slečna Kingsleyova." povedal a ja som zavrela dvere na jeho kancelárií. Na prízemí ma zastavil James. Vlastne ma surovo chytil za plece.
,,Ja som sa o teba snažil celých 5 rokov a on zavolá, povie pár milých slov, a ty sa mu hodíš do náručia ako taká... . Ach, nemám na teba slov, Beth. Myslel som, že si iná, a ty si pritom obyčajná...." Nedopovedal vetu, pretože som mu capla silné zaucho, ktoré si zaslúžil.
,,Nie je to tak, ako si myslíš." povedala som a ladným krokom a rozbúšeným srdcom som odkráčala k východu.