Prišla, aby znovu žila

Kapitola 4

Sedela som v aute a prudko dýchala. Môj teplý dych sa nevedel zastaviť po zážitku, ktorý som práve zažila. Ako si James mohol myslieť o mne niečo také? Pozná ma dosť dlho na to, aby vedel, aká som. Nechce sa mi to vysvetľovať a zbytočne strácať čas. Netrvalo dlho a myseľ sa mi trošku upokojila, môj dych spomalil a ja som bola schopná naštartovať auto, aby som sa dostala domov. Keď som prišla, ako prvé som si dala sprchu. Nie je nič lepšie ako teplá sprcha, ktorá pomáha odohnať všetky nepríjemné myšlienky.

Horúce kvapky mi stekali po vlasoch dolu cez celé telo, až dopadli na dno vane. Po pol hodine som sa rozhodla, že opustím tento príjemný relax a pôjdem sa obliecť. Vyšla som z vane a omotala si okolo seba uterák, obula moje unikornové fluffy papuče a išla do izby. Zo skrine som vybrala svoje obľúbené tepláky, a veľké rozťahané tričko, ktoré mi pripomínalo domov. Nostalgická chvíľka, po ktorej som ani za nič netúžila. Zažmurkala som, aby som odohnala slzy a zároveň aj spomienky. Vstala som z postele, na ktorú som si počas môjho spomínania si sadla a namierila si to so kuchyne, kde som začala hľadať nejaké jedlo, ktoré by som si mohla dať na raňajky. Ale nikde nič nebolo. Nemala som ani cereálie či kukuričné lupienky, žiadne pečivo a dokonca ani jogurt a moja chladnička zívala prázdnotou. Na nákup sa mi vážne nechce ísť. Najlepšia voľba bude asi fastfood, ktorému sa snažím niekoľko rokov vyhýbať, no pri výnimočných situáciách ako je táto, musím porušiť svoje pravidlo.
,,Pizzeria Atlanta, prajete si?" ozvalo sa z druhej strany linky.
,,Dobrý deň. Poprosila by som vás jednu pizzu. Klasickú. Číslo domu je 269."
,,Dobre. Za polhodinu sme u vás."
,,Ďakujem. Dovidenia."
,,Dovidenia."
A hovor sa skončil. Polhodinu, ktorá mi zostávala som chcela nejak využiť. A tak som začala upratovať. Poutierala som prach asi všade, kde to bolo možné, povysávala som, umyla som riady a dokonca som stihla aj naložiť várku prádla do práčky. Upratala som celý byt a ešte stále som mala čas. Tak som si len tak sadla na gauč a chytila do rúk jednu z mojich obľúbených kníh - Harry Potter. Je to časť Fénixov rád. Takže tých pár minút ubehlo tak rýchlo, že som si ani neuvedomila, ako hltám knihu jedným dychom, a zároveň, že mi zvonček na dome zazvonil už asi 4 krát. Rýchlo som sa zdvihla z gauča, vybrala peniaze z peňaženky a bežala k dverám.
,,Dobrý deň." povedala som v momente ako som otvorila dvere. Môj neistý úsmev sa nedal prehliadnuť. No aj tak ho nikto nevidel, pretože chlap, ktorý mi doniesol pizzu bol na odchode. No keď počul môj hlas, otočil sa a ja som na jeho tvári uvidela stopy po hneve.
,,Dobrý." Odvetil mi dosť namosúrene.
,,Prepáčte mi, ja...ja som sa stratila v deji." Povedala som ospravedlňujúco a dúfala som, že to bude typ človeka, ktorý bude mať pre zažratosť do kníh pochopenie. Áno, presne taký typ to aj bol.
,,To je v poriadku, slečna. Akú knihu čítate?" spýtal sa s neskrývaným záujmom.
,,Noo, Harryho Pottera. " odvetila som mu dosť neisto.
,,Wau a na ktorej časti ste? Počkajte budem hádať. Žeby Dve veže?" pozrel na mňa a z tváre mu sršalo nadšenie. Nevedela som, či mu mám kaziť ilúzie, že si pletie Pána prsteňov s Harrym Potterom.

„Viete, ja som blázon do kníh a som strašne rád, keď stretnem človeka s rovnakou záľubou." povedal až príliš nadšene, keď videl, že som asi ostala bez slov.
,,Aha. Tiež vás rada spoznávam. Mohla by som dostať, prosím tú pizzu, pretože som strašne hladná a to škvŕkanie musia počuť aj ľudia, ktorí oproti v parku venčia psa." povedala som mu s nervóznym úsmevom.
,,Pardon. Úplne som zabudol. Nech sa páči." povedal a podal mi pizzu.
,,Ďakujem. Koľko to bude?"
,,Ak so mnou pôjdete na večeru, tak je to na môj účet." Haha, ďalší pokus o balenie. Myslím, že to by už stačilo. Chytila som ho za ruku a vsunula som mu tých 10 dolárov za pizzu aj donášku a zavrela som mu dvere pred nosom. O pár minút som počula ako jeho auto odchádza spred môjho domu. Asi mu chvíľu trvalo vstrebať, že som ho odmietla. Nie, že by nebol môj typ, ale na vzťah nemám absolútne žiadnu chuť a okrem toho bol príliš drzý na môj vkus. Vyjednávať rande na úkor pizze. Pche! Trápne. Aj ma prešla chuť na tú pizzu. Ale musím niečo zjesť, pretože za chvíľu pôjdem na schôdzku s doktorom Philom. Tak som do seba natlačila polku pizze, obliekla sa a zavolala doktorovi, že za polhodinu som tam. A tak aj bolo. O pol hodiny som sedela v jeho kancelárií, kde mi dával podpisovať nejaké papiere. Čítala som všetko, no o spomínanej veci tam toho bolo veľmi málo. Len základné údaje. A môj podpis.
,,Takže, poviete mi už viac?" spýtala som sa ho nedočkavo.
,,Hmm, niekto je veľmi zvedavý." povedal a zasmial sa. Zrejme to bral ako vtip, no moja tvár ostávala rovnaká, a to bez známky nadšenia či radosti. Myslím, že práve to ten jeho smiech umlčalo, pretože pokračoval.
,,Poďte so mnou." Nič viac? To je všetko? Pýtala som sa samej seba. Hneď nato som sa svoju prvú otázku spýtala nahlas.
,,Nič viac?"
,,Slečna, poďte prosím so mnou a uvidíte." povedal a na perách sa mu objavil tajomný úsmev. Tak som ho poslušne nasledovala. Doviedol ma do miestnosti, kde boli len jedny dvere. Nič viac len jedny dvere vyrobené z dreva a železa. Ale niečo na nich bolo iné ako na klasických dverách. Nevedela som prísť na to, že čo, ale niečo tam bolo iné. Skúmala som ich pohľadom, no nevidela som nič viac než mahagón a železnú zárubňu.
,,Tie dvere....to...ono je to... "pýtala som sa koktavo, až keď mi to všetko došlo.
,,...stroj času?" opýtal sa ma a ja som prikývla. ,,Áno, je to on." zodpovedal moju otázku. Nemo som hľadela na tie dvere. Až teraz som si uvedomila, že z nich srší tajomnosť, ktorá mi tam predtým nesedela, no teraz k nim dokonale zasadala. Hľadela som na ne dlho. Veľmi dlho. No po nejakom čase sa Phil rozhodol, že bude dobré, ak s tým už prestanem. Jemne ma chytil za plecia a odtiahol do najbližšej miestnosti, ktorou bola, samozrejme ako inak, jeho kancelária. Usadil ma na ten kožený gauč, ktorý už mal tú česť a stretol sa so mnou. Áno, presne na tom gauči som spala, keď som tu zaspala vo Philovom náručí. A teraz sme sa stretli znovu. Sadla som si naň a vstrebávala som tento zážitok. Tie dvere na mňa zapôsobili viac, než som si bola ochotná pripustiť. Dokonca viac, než by som to očakávala. No určite to bolo niečo viac než náhoda, že vyzerajú takto. Boli mi povedomé. No nejak som túto myšlienku vypustila z hlavy. Už samotný stroj času bolo niečo magické.
,,Slečna, ste v poriadku? " prenikla ku mne veta, ktorej majiteľom bol Phil.
Strhla som sa, no snažila som sa nedať najavo zmätok.
,,Áno, samozrejme, že som." odpovedala som mu neisto.
,,To mi odľahlo. Mali ste taký zvláštny pohľad, akoby ste nevnímala. Bál som sa, že tie dvere mali na vás nejaký zlý účinok." Odvetil skúmavo.
,,Nie, nie. Všetko v poriadku." ubezpečovala som ho s miernym úsmevom na tvári.
,,Dobre, to som rád. Takže, čo vravíte na toto všetko?" spýtal sa ma s nadšením v hlase, no v očiach mal mierne obavy. Ach tie podmanivé oči.
,,Myslím, že tento výlet do minulosti sa mi začína páčiť." odpovedala som mu pravdivo a lišiacky som sa naňho usmiala.