And then I met you...

V.

Október

O piatej ráno začal vyzváňať môj super dubstepový budík. Pýtate sa prečo si ho nezmením? Nechcem, pretože to je to jediné čo ma dokáže zobudiť a Beth samozrejme. Tým, že som sa pobalila už včera večer som si ušetrila nejaký ten čas a ten investujem do raňajok. "Ránko." Pozdravím so zívnutím Beth ktorá už sedí za stolom a chystá si cereálie. "Podobne." Tiež musela vstať ešte len pred chvíľou, súdim podľa chrapľavého hlasu ktorý má snáď každý po zobudení. Okrem mňa. Ja väčšinou ráno hlas nemám a človek si potom myslí, že som zase prechladla. Čo už. Vytiahnem z vrecka celozrnnú bagetu, z chladničky nejakú tú nátierku, syr a šunku. Všetko to položím zatiaľ na stôl a ďalej vytiahnem nožík, lyžičku a misku. Také výdatné raňajky som asi ešte nemala. Sadám si oproti Beth a sypem cereálie do misky, Beth automaticky dolieva mlieko takže ja sa zatiaľ pustím do chystania bagety. "Dobrú chuť." Ozve sa Beth a ja len prikývnem. Dúfam, že dnešok bude aspoň za niečo stáť inak Jasona zaškrtím cieľovou stuhou.

"Pohni!" Kričím na Beth ktorá je pár metrov za mnou. Na letisko sme to stihli úplne super. Kontrolou sme prešli bez problémov. Sedadlá sme tiež dobre vychytali. "Poviem ti pravdu. Nikdy som nebola v New York City." "O nič neprichádzaš. Keď tam žiješ niekoľko rokov, tak je to mesto ako každé iné, okrem Silvestra samozrejme." "Oh iste, ten váš Time Square." "Jop." Zachechcem sa. "Zoberiem ťa tam." "Akože teraz?" "Na Silvestra." "Ahaaaa." "Ale pokojne aj teraz ak bude čas." Obe sa zasmejeme. Je fajn ísť po mesiaci domov, mám dojem, že tie zápchy mi chýbajú a ten uponáhľaný život. Nádhera. New York nie je mesto. Je to svet.

O niekoľko hodín sme prileteli na JFK letisko kde na nás už čakala mamka a sestra a tentokrát ma Kat nestrápnila ako to má vo zvyku. Občas na mňa máva s trápnymi transparentmi, ja sa cítim divne a každý na nás pozerá. Vtedy sa k nej nechcem priznávať, ale krv nie je voda. Katherine je o dva roky mladšia a na vysokú sa ešte len chystá, som rada, že to nie je Yale. Ale viem, že rodičom bude veľmi smutno pretože týmto už s nimi nebude doma nikto. To je život, ľudia prichádzajú a odchádzajú, deti dospievajú a rodičia plačú. Občas ma pomyslenie na to rozcíti. Z mojich hlbokých myšlienkových pochodov ma vytiahne mamino tuhé objatie a jej šťastný a spokojný úsmev. Hneď po nej ma objíme Kat. "Toto musí byť Bethany." "Teší ma, teta... pani Wilson." Z Beth srší neistota a dokonca aj jej líca začínajú chytať jemný odtieň červenej, musím si zahryznúť do spodnej pery aby som sa nezačala smiať. Zato Kat sa škerí od ucha k uchu. "Stačí Jane." Venuje jej krátky úsmev a Beth prikývne. "Ja som Kat. Fajn, dobre, môžme už ísť? Prosím?" Pri poslednej vete prevráti očami a to isté spravím aj ja, zrejme to máme v rodine. "Poďme." Povzdychnem si, beriem Beth pod pazuchu a vyrážam smer východ k parkovisku.

O štyridsaťpäť minút sme už boli doma. Nedele v New Yorku bývajú fajn, hlavne ráno. Nie je toľko zápch ako normálne a dĺžka cesty býva až prekvapivo krátka. Hlavne aby som to nezakríkla, však? Beth sa celú cestu dívala z okna a obdivovala okolie, skôr budovy a to minimum stromov čo je vysadených pri chodníkoch. Myslím, že by som robila to isté keby ma vezme do Chicaga. Doma som sa zvítala s otcom a šli sme zložiť do mojej izby. Divný pocit byť späť aj keď to nebola dlhá doba čo som odišla. Všetko ostalo na svojom mieste, dokonca aj môj synchronizovaný bordel na stole. Len kreatívni ľudia to chápu. Beth sa smiala na mojom plagáte Nicky Minaj na dverách. Istý čas som ju mala rada a ten plagát je farebný a na dvere sa hodil, dokonca som si chcela prilepiť plagát Miley Cyrus na stenu pri posteli. "Kedy začínajú tie preteky?" Kričím na všetkých ako vychádzam z izby a smerujem do obývačky. "O jedenástej." Ozve sa mama, ja len pomaly prikývnem no aj tak to nevidí keďže sleduje telku. Ona a tie je detektívky. Aspoň že nepozerá telenovely a Housea. Podľa času nám zostáva nejaká hodina a pol. Asi pôjdem Kat s Beth niekde vyvenčiť.

"Cítim sa ako na olympiáde alebo nejakých majstrovstvách." Ozve sa Beth ako si sadáme na tribúnu. Musím s ňou súhlasiť aj keď som si už tieto akcie zvykla, takéto preteky však nebývajú také preplnené, ale je tu cítiť tú atmosféru. "Jediné šťastie je, že to nedávajú v telke." Zasmejem sa pretože predstava toho, že ma niekto nedajbože uvidí v telke mi je nepríjemná. Preteky začnú o polhodinu a všade sa schádzajú ľudia, pri trati už stanujú kamery a fotografi aby všetko zachytili, súťažiaci sa rozcvičujú a všade je hluk. Pohľadom hľadám Jasona, nebolo to ťažké pretože jeho by som našla všade. Tmavý blond s nádychom hnedej a výška hodná atléta, to je môj Jason. Výška hodná atléta, čo to trepem. Pre mňa je vysoký každý, dokonca aj Beth je odo mňa vyššia a o sestre už ani nehovorím. Keď ma Jason konečne zbadal, zamával mi. Venovala som mu úsmev a palec hore. "Aký je program?" "Klasika. Zabehnú stovku, päťstovku a nakoniec tisícku, vari si zabudla?" Kat sa na mňa pozrie s tým jej "všetko viem" úsmevom. Že som sa vôbec spýtala. Po hodnej chvíle kecania a prekrikovania sa, sa začali súťažiaci zoraďovať na trať. Okolie tiež pomaly utícha a komentátor ohlasuje každé meno zúčastneného a následne sa všetci dajú do štartovacej polohy. Teraz je už všade ticho a všetci čakajú kým zaznie výstrel na odštartovanie. Netrvá dlho a všetci vystrelia ako šípy a utekajú čo najrýchlejšie. Stovka je pre Jasona malina a tak ma neprekvapilo keď skončil prvý. Rovnako skončila aj päťstovka, z čoho sme sa všetci náramne tešili a na Jasonovi som tiež videla radosť z víťazstva. Beh na tisíc metrov trval o niečo dlhšie a tu skončil Jason druhý, čo je tiež super. Všetci sme stáli a tlieskali a pískali, jeho účasť na nórskych pretekoch bola istá a vyhodnotenie to len potvrdilo. Celý tím naňho od radosti skočil. Chlapi. Od trénera schytal objatie a potľapkanie po pleci. Moje pocity? Tešila som sa z jeho úspechu, ešteže je taký súťaživý typ a nevzdáva sa, ale ako som už spomínala, do Nórska ma nedostane. Po ďalšej polhodine sme sa konečne dostali von zo štadióna.

Takéto akcie sa nezaobídu bez spoločnej večere. Už som vám hovorila, že to niekedy absolútne nemusím? Hlavne teraz, keď je u mňa Beth. Trápne. Ale späť k veci. Na večeru sme mali čínu, ale nie typickú americkú v krabičke čo ležala 2 dni v chladničke. Maminka sa posnažila a uvarila domácu. "Kedy vám letí lietadlo naspäť?" "O desiatej." Odpoviem Jasonovi s Beth naraz, on len zostane prekvapene sedieť zatiaľ čo my dve sa na seba pozrieme a zasmejeme. "Zviezol by som vás, ale potrebujem napísať správu do školy." "Nevadí. Otec sa už ponúkol." Stisnem ho za plece a on sa natiahne aby mi dal pusu. "Vážne? Šetrite si to na neskôr." Ozve sa Kat ako keby jej to véľmi prekážalo. "Nie sú zlatí?" Vstúpi do jedálne mama aj s koláčom v rukách. Ona si už predstavuje našu svadbu a k Jasonovi sa správa ako k vlastnému, to len ja svojej "svokre" stále vykám. Celou miestnosťou sa rozplynie vôňa čerstvo upečeného koláču. "To je jablkový?" Zahmýri sa natešene Kat. "Áno." Odpovie mama a položí koláč do stredu stola a začne ho krájať. "Akože ten jablkový?" Spýtam sa a pomaly ma začína napĺňať nadšenie. "Uhm." Pane Bože... vo vnútri kričím. Prečo? Lebo tento jablkový koláč je mamin najlepší. "Beth, keď ho ochutnáš, tak nebudeš chcieť nič iné." Povie Kat a už sa naťahuje s tanierom, že si zoberie kúsok, no mama jej capne po prstoch a ona stiahne ruku a my všetci sa samozrejme zasmejeme. "Prvý hosť." Napomenie ju maminka a prvý kúsok položí Bethany na tanier a ona poďakuje. Ďalej naloží otcovi, potom mne a Jasonovi, sebe a nakoniec Kat lebo je pažravá a nedočkavá. "Toto mi tak chýbalo." Poviem spokojne s plnými ústami. "Jane, to je úžasné." Aj Beth sa páči, s Kat len súhlasne prikývneme a spokojne papáme ďalej. Ako typická americká rodina sme potom hrali Monopoly. Lebo veď prečo sa pred mojím odchodom nepohádať. Je jedno či hráme Monopoly, Dostihy alebo Activity, vždy sa nájde niečo, prečo sa pohádame. "Chýba mi sto tisíc." "Koho to trápi? Asi bankár zle počítal." "Nie. Aha! To ty si mi nezaplatila keď si stála na mojej budove." "Nevymýšľaj! Chceš ma len obrať o ďalšie peniaze." A takto som sa asi 10 minút prekrikovala so sestrou. Viete čo sa stalo s tými peniazmi? Našla ich padnuté pod kreslom. Nakoniec aj tak vyhrala Bethany. Podnikatelia z nás asi nebudú.

Je pred desiatou a my sa lúčime s mojimi rodičmi a sestrou. "Na Vďakyvzdanie sa určite vidíme!" Kričím na nich ako sa blížime k odletovej bráne. "Nech sa vám darí a poslúchajte!" Kričí zase mamina a všetci traja nám mávajú. "Máš fajn mamu." "Ďakujem." "Ale nabudúce už žiadne Monopoly."

A tak dopadol náš jednodňový výlet v New Yorku. Cítim sa psychicky vyčerpane a ohučane. Ak budem ráno písať písomku, tak som oficiálne v prdeli.