And then I met you...

I.

September

"Si si istá?" Spýtal sa ma Jason hneď po tom, ako položil poslednú krabicu do mojej novej internátnej izby a pozrel na mňa. "Áno." Odpovedala som a usmiala sa, aby som ho aspoň nejak upokojila, že robím správnu vec. To je to, čo chcem. Mám pocit, že pre vysokú to bude dobré rozhodnutie, nebudem musieť dochádzať. Ale viem prečo sa ma to spýtal, obaja totiž vieme, že nebudeme mať už na seba toľko času ako doteraz. Objavili sme v sebe rozličné talenty. Ja moju lásku k písaniu a on k behu, ktorý chce posunúť na vyšší level rovnako ako ja písanie. Sme spolu 3 roky a toto bude ďalšia skúška, či náš vzťah obstojí aj v dlhšom odlúčení. Navzájom do seba vkladáme dôveru a to je dobre. Dohodli sme sa, že si budeme volávať a bude mi posielať fotky a pohľadnice zo sústredení a súťaží na ktorých sa zúčastní po celom svete. Som zaňho naozaj šťastná a prajem mu to. "Ale prídeš hneď ako to bude možné, však?" Musela som sa zasmiať, niekedy sa veľmi strachuje. "Vieš čo, nie. Už nikdy sa nevrátim do New Yorku. Kúpim si tu dom a budem žiť s mačkami a pizzou." Povedala som vážnym hlasom aby mi uveril, no dlho mi ani tá vážna tvár nezostala a začala som sa vyškierať. "Takže ty takto?" Podišiel ku mne a bez varovania ma schmatol a prehodil cez plece. Začala som sa smiať, nie je to pri ňom nič nové a teraz si to môžme dovoliť pretože moja spolubývajúca ešte nedorazila. "Vyzerá to tak, že si ťa radšej sám vezmem domov." Capol ma po zadku a namiesto toho aby vzal domov, hodil ma na posteľ. "Kruté zaobchádzanie s vašou priateľkou, nemyslíte pán Hill?" Rada srandujem s vykaním a on sa vždy rád pridá. "Nie slečna Wilson. Kruté zaobchádzanie bude, keď vás začnem štekliť." Vie, že to neznášam. Šteklenie je jedno veľké zlo ktoré na mne rád praktikuje aby ma zlomil. "Nie, nie. Prosím. Budem poslúchať." Začala som robiť manévre aby som sa dostala z postele, neskoro však. Pekne ma vrátil na posteľ, sadol si na mňa a začal ma štekliť. Na toto trýznenie som odpovedala ďalším smiechom a hmýrením sa do všetkých strán, aby som sa nejako vyhla tejto katastrofe. "Už dosť. Stačí. P-prosím." Slová sa zo mňa prerušovane drali ako som sa smiala, chytila som mu ruky aby som ho aspoň nejak zastavila. "Keď tak pekne prosíš." Tak rýchlo ako začal aj skončil a ja som konečne mohla normálne dýchať. Musím povedať, že to schytal aj môj drdol. Vyzerám určite ako po búrke. Nastalo však ticho a Jason sa na mňa zadíval. "Teraz si krásna." Áno, má ma rád takú strapatú a neupravenú. No nemám skvelého priateľa? Čo viac si môžem priať? Máte pravdu, mačku a pizzu ešte. Namiesto toho, aby som odpovedala som sa len usmiala. Pravou rukou som prešla k jeho šiji a prinútila ho nakloniť sa bližšie ku mne, pretože som príliš lenivá aby som sa zdvihla ja a ani jeden z nás už na nič nečakal. Pery sa nám spojili a začali sme sa bozkávať. Vymanil sa z mojich rúk len preto, aby ich mohol pritlačiť na matrac a o niečo viac minimalizovať priestor medzi nami. Nebudem klamať, páči sa mi to. 

No tento krátky moment ktorý bol pre nás dvoch večnosť narušil ženský hlas. "Prepáčte, že narúšam toto krásne spojenie, ale potrebujem pomôcť vyniesť nejaké veci a vidím tu nejakú solídnu mužskú pomoc." Odtiahli sme sa od seba a Jason zo mňa zliezol aby som mohla vidieť dievča ktoré stojí vo dverách. "Ale iste. Jason, šup." Rukou som naznačila odháňacie gesto, prevrátil na mňa oči a odišiel. Nie som jediná kto má poslúchať. "Je to vážne?" Spýtalo sa dievča ktoré ešte stálo vo dverách. "3 roky." Odpovedala som zarovno so zdvíhaním sa z postele. Dievča sa zatvárilo ako Obama na meme obrázku Not bad, musela som sa zasmiať. "Emma. Teší ma." Slušne som sa predstavila, je nad slnko jasné, že toto tu je moja spolubývajúca. "Bethany a potešenie je na mojej strane, kočka." Začínam ju mať rada,naozaj. Dúfam však, že nebude veľmi divná. Bože chráň. Prešli sme spolu do obývačky. "Takže, aký odbor študuješ?" Som príliš zvedavá, to je pravda. "Umenie." "Písanie." Nečakám s odpoveďou, cítim sa tak hrdo a zároveň vďačne, že mi prihodili niekoho, kto študuje umenie. Myslím si, že písanie a umenie spolu súvisí, takže spoločných tém bude neúrekom. "Takže, kam s tým?" Ozve sa Jason s veľkou krabicou plnou farieb a farebných sprejov. "Môžeš aj tu. Ja už si to potom upracem. Ďakujem." Bethany ukáže hlavou na kuchynskú linku. Skvele sa naňho pozerá pri práci. Ten úžas z mojej tváre sa nestratil ani po toľkých rokoch. "Budem už musieť ísť. Lietadlo za hodinu odchádza." Takže, je to tu. Rozlúčenie sa na dobu neurčitú. Len podvihnem kútiky úst a podídem k nemu bližšie aby som ho mohla objať tak pevne ako sa len dá. Pri mojej nízkej výške a jeho rukách sa vždy cítim v bezpečí a skrytá. Dostanem od neho bozk na čelo a ja ho pobozkám na pery. "Pozdravuj doma." Poviem potichu a odtiahnem sa. Nemôžem ho zdržovať aj keď chcem, aby zostal ešte o niečo dlhšie. On len prikývne, ešte mi stisne ruku a odchádza. Bude mi chýbať, rovnako ako rodičia. Sľúbila som však, že prídem hneď ako to bude možné a do New Yorku to naozaj nie je dlhá cesta keďže som na Yale. 

Nadýchnem sa a otočím sa na Bethany ktorá mi venuje povzbudivý úsmev. "Aby som nezabudla, dnes večer bude v Dillon's menšia akcia. Pôjdeme?" Poznám Dillon's. Je to niečo ako kaviareň spojená s bowlingom a dokonca je tam aj malé pódium pre začiatočnícke kapely a random spevákov s dobrým hlasom ktorý skúšajú šťastie a je tam knižnica. Takže... žiadna zvrhlá párty, ale miesto pre kultivovaných ľudí. "Že váhaš." Neskrývam nadšenie, rozhodne to bude fajn rozptýlenie po dnešku. Spoznám nových ľudí, možno spolužiakov a strávim čas s Bethany. Som tu niekoľko hodín a už sa mi tu páči, mám pocit, že toto bude super školský rok a keď prídem domov, budem mať o čom rozprávať rovnako ako Jason. A vraj tu bude nuda. To sotva...