Fénix: Súčasť plánu časť 2

Kapitola 10: 'Výprava'

Ubehlo niekoľko dní. Úprimne, prestala som ich počítať. Som tu len ja, moje myšlienky, kamenná a chladná izba ktorá mi, ako aj celý Jotunheim, neprekáža. Pocity a myšlienky sú ako aprílové počasie. Plač, hnev, smútok.. Nemám ich ako vyventilovať, jedine spánkom. No aj v ňom sa mi všetko vracia znova a znova.   
Po nepokojnom spánku plného nočných môr ma zobudil jeden z Laufeyových obrov: ,,Vstávajte, prosím. Niečo sa stalo." 
-,, Čože?" opýtala sa rozospato. 
-,, Laufey a niektorí, čo išli s ním na Azgard sa nevrátili," 
-,, Tak asi ešte riešia vec, pre ktorú tam išli, nie?" povedala som otrávene. 
-,, Už sú tam dva týždne," snažil si zachovať chladnú hlavu, no hovorila z neho nervozita. Na obrov by som to nepovedala. 
-,, Tak dobre," odhodlane sa zodvihnem, ,,ostal tu ešte niekto?" 
-,, Laufey si zobral väčšinu. Ostalo nás tu asi dvesto a možno viac či menej," 
Na chvíľku som sa zamyslela. Ano, urobím to. 
-,, Stačí sto. Pripravte sa," nadýchnem sa, ,,ideme na Azgard," 
Šialené čo? Pre niekoho sa to môže zdať nemožné. Dokonca si môžu myslieť, že je to strata času. No povedzme si úprimne, nemám čo stratiť. 
Prídem do haly. Časť obrov sa pripravuje, časť je pripravená. Narozdiel od chaosu ktorí pri pripravovaní sa spôsobujú ľudia, sú títo "veľký chlapci" disciplinovanejší. Každý vie, kde čo má, kam má ísť. A ak má všetko hotové, odíde čakať pred hrad. Aj tak sa nemusia extra chystať-zbrane majú v rukách, a tým je mágia. 
Jeden z nich, čo ma prišiel prebudiť, zamračil nadomnou obočie: ,,Vy idete takto?"
Preskúmam sa. Má pravdu, no okrem červeného kabáta, bieleho tielka, legín a topánok tu nemám nič. 
-,, No, nič iné tu nemám. A veľmi pochybujem, že tu máte oblečenie v mojej veľkosti." 
V momente nahodil záhadný výraz tváre s miernym úškrnom. 

...

Keď tu tak stojím na čele obrov, do kelu, ako ich mám nazvať? No nič, použijem neutrálny výraz: ,,Vojaci!" snáď sa neurazili, od vojakov majú dosť ďaleko, ,,dnes sa vyberieme na výpravu do Azgardu!"
Motivačne zavrieskam a už miernejšie dodám: ,,Na výpravu jasné? Nechceme žiadne straty na životoch,"
Akoby som poučovala žiakov pred exkurziou do hradu.
Protestne no nie nahlas vydýchnu.
-,, No dobre. Ale iba ak pôjde do tuhého!" dodám.
Radostne zakričia.
Vedľa mňa sa postaví Iggy (tak som ho nazvala).
-,, Vyzerám v tom aspoň dobre?" Očami prebehnem sýto-červenú zbroj. Má tvarované ramená, úzky a pevný pás. Zvyšok je tvorený z príjemného materiálu.
Tú krásu som ešte doplnila mohutné no celkom ľahkú 'obuv' nad kolená a na lakte a predlaktie som dala z rovnakého materiálu akoby 'chrániče?'. Musím si na to zvyknúť.
-,, Samozrejme," odvetil.
Skontrolujem vlasy zapnuté vo dvoch priberaných chvostoch a môžeme vyraziť.
Iggy ma zastaví: ,,Keď ste odišli, niečo ste si tu zabudli," podal mi retiazku od Furyho. Retiazku Fénixa s nápisom na druhej strane.
-,, Tak tu je," bola som rada, že ho našiel, ,,ďakujem."
Keďže som už v Ázgarde bola, jednoducho si vytvorím jeho obraz v hlave. Za sekundu stojím aj s obrami v oproti Heimdallovi. Teda, super nápad, objaviť sa zoči-voči strážcovi.
-,, Ako ste sa sem dostali?!"
Kývnem hlavou.
-,, Aký je dôvod vašej návštevy?"
-,, Len si ideme po to, čo nám patrí. Poďte!"
Pohneme sa vpred.
-,, Nemôžem vás len tak pustiť," vytiahne meč a zastaví nás.
V zlatistom brnení a naozaj čudnými očami sleduje, čo sa bude diať.
Koncom meča mi mieri na hruď, presne na srdce.
Jemne chytím čepeľ koncami prstov. Ľad prejde čepeľou na jeho ruky a pokračuje až kým zostane úplne nehybne stáť.
-,, Sorry, ale iné riešenie som fakt nevidela," prejdem okolo neho na farebný most.
Krok za krokom kráčame rovno na ich zámok. Krok za krokom som si čoraz viac istejšia. Nemám predsa čo stratiť. Ten starec na tróne si myslí, že môže robiť čo sa mu zachce. Niekto mu to musí vysvetliť. Ľutujem obyvateľov, ktorí ho musia strpieť deň čo deň. Keby som ho mala porovnať s Mary, tá tiež má na starosť mestečko, je veľmi namyslený a taký.. Nepríjemný. Pamätám si naše prvé stretnutie, uvidíme, ako pôjde toto.
Jak stádo koní sme pridali na tempe a priam ideme zvalcovať ich monument krásy.
Stráže na námestiach a ľudia po nás hádžu nechápavé a vydesené pohľady.
Prekvapilo ma, že sa nám nikto nepostavil do cesty. To si úžasne chránia svojho kráľa.
Pri hlavnej bráne prekrížia kópie dvaja odvážlivci.
-,, Čo tu hľadáte?"
-,, Počkať.. Nestretli sme sa?" zarazím sa, ,,No jasné. Vy ste tí, čo docupitali na koňoch vtedy na námestie a chceli ste zobrať toho chlapca preč, nie? A potom?" akože sa zamyslím, ,,áno! A potom som vás trošku schladila!"
Nahlas pregĺgnu.
-,, Z cesty, hneď!" ozve sa Iggyho hlboký hlas.