Fénix: Súčasť plánu časť 2

Kapitola 5: Obri?

Chlad. Tma. Strach.
Čo to je?
Päť. Mala som presne päť pokusov na otvorenie očí. Na šiesty sa mi to podarilo. Keby som však tušila aký šok ma čaká, ostanem v bezvedomí.
Chlad. Zmrznutá studená zem.
Tma. Vidieť iba obvod cely v podzemí.
Strach. Kde to do kelu som? Jediné, čo viem je, ako som odstrčila Lex po útoku tou ohnivou obludou. Takže, prečo som tu?
Zisťujem, že väzenie to asi není. Nemám žiadne putá či ťažké okovy. Už ich mám plné zuby.
Pomocou kamennej steny sa postavím. Neberiem silu a snažím sa ignorovať bolesť hlavy. Kabát je teraz môj najlepší priateľ. Nebyť jeho, je zo mňa kus ľadu. Ale veď je jeseň, ženy zo dňa na deň nastali také mrazy?
Vykročím teda k dverám, ako inak, kamenným. Poriadne na ne päsťami zabúcham, no nič.
Je to nejaký vtip?
Ak aj je, tak veľmi nepodarený.
-,, Héj, otvorte! Inak za seba neručím!" zakričím z plných pľúc.
A čo sa nestalo.
Dvierka sa otvorili dokorán, no nikto za nimi nestál.
Tak to je fakt divné.
Pokračujem takisto tmavou chodbou bez akéhokoľvek svetielka či náznaku živej bytosti. Proste nikde nikto.
Jedno ma však fascinovalo-po oboch stranách také isté dvere, a na každých hrubý ľad. Akoby bol náhradou za chýbajúce osvetlenie.
Dostanem sa z bludiska k veľkému otvoru v tvare U. Cez prechod sa dalo dostať do obrovskej haly. Povedala by som, že je to opustený a zamrznutý zámok s obrími veľkosťami. Hala, zdobené stĺpy, trón. Nič farebné. Nič živé.
Podídem bližšie k trónu, keď ma obklopia štyria.. Obri? Každý z jednej strany. To by vysvetľovalo ten obrovský priestor.
Som ako mravec. Koľko tak môžu mať. Dva metre? A možno viac. Každý v zbroji a všetci modrý.
Pri tróne sa ani neviem ako objaví kráľ, ak ho tak môžem nazvať. Moc sa od svojich ľudí teda obrov nelíši.
-,, Už sme sa obávali, že sa nezobudíš," zaznel jeho mohutný hlas.
-,, Ak je to nejaký blbý vtip,"
-,, Môžem ťa ubezpečiť, že nie je," jemným gestom naznačil ostatným obrom, aby sa stiahli. Len tak? Ako vedia, či sa nechystám utiecť alebo zaútočiť? Aj keď..
-,, Vážne? Tak čo tu teda robím!"
Tento vodca ma hneď na to prebodne výrazne červenými očami. Ide z nich len chlad a smrteľná vážnosť. Pomaly ale isto začínam ľutovať svoje správanie. Že si ja vôbec začínam s tými najväčšími. Teraz, bez Buckyho, ma nemá kto držať na uzde.
-,, Máš niečo, čo patrí nám. Niečo, čo ukrývaš hlboko v sebe."
Povzdychnem si: ,,A vy to asi chcete naspäť, čo?"
Vôbec žiadne pocity nedáva najavo a ani neodpovedá.
Z ničoho nič sa zdvihne rýchlosť vetra. Nieže by do teraz nefúkal dosť chladný severák, ale toto začínalo byť už moc. Zaznel rachot a celý hrad osvetlila žiara, ktorá ako rýchlo prišla, tak aj odišla. Nebola som jediná, čo ostala vystrašená. Možno že aj sám kráľ nevie čo sa deje, len to nedáva najavo.
-,, Pane!" zadychčaný obor len varovne mrkol na kráľa a potom na vojsko mužov v ligotavej zlatej zbroji postupujúcich naším smerom.
Kráľ spolu s ostatnými obrami sa hrdo vybrali oproti vojsku. Len dúfam, že sa k ničomu neschyľuje.
Ja radšej ostanem celú situáciu sledovať z otvoru v hrade, ktorý pravdepodobne slúžil ako okno.
Kráľ obrov a muž v striebornej zbroji s červeným plášťom a prilbou na hlave z ktorej sa vynímali dve rohy, stáli oproti sebe. Zatiaľ sú všetci v pokoji, nech to tak aj zostane. Do ďalšej vojny sa fakt nemienim púšťať.
Z davu zlatých rytierov sa až dopredu predierali dvaja ďalší. No títo sú odlišní. Keď lepšie zaostrím zrak, dôjde mi, že jeden z nich je Thor. No ten druhý je od nich výzorovo úplne odveci. Čierno-zlatá zbroj, zelený plášť a havranie vlasy začesané do zadu. Nezapadá medzi nich.
Z takej diaľky ich nepočujem, ale ich debata prebieha v celku pokojne, dokým jednému z obrov nedošli nervy. Z jeho ruky sa rázom stane kus veľkého a ostrého ľadu. Namieri to rovno na Thora, no ten ho odrazí kladivom. Atmosféra začína byť každou sekundou čoraz viac napätá.
Možno som šialená, ale chcem vedieť, o čo im ide.
Zoskočím z hradieb a rovnako sa pretlčiem cez obrov až k mužovi s tou divnou prilbou.
-,, To by hádam stačilo. O čo vám ide?" postavím sa tesne pred neho.
-,, Čo sa vy do toho miešate?!" vybehne na mňa.
-,, Čo tu robíš? Hľadali sme ťa celé mesiace a ty nikde," celé.. mesiace?
-,, A ako vidíš, som v pohode," ale to zrejme Thora nezaujímalo. Schmatol ma za ruku, no to sa zase nepáčilo obrom.
-,, Pusti ma!" podarí sa mi ho odstrčiť. Síce neviem, prečo to robím, ale určite sa s ním nevrátim späť na zem. Nič ma tam nečaká.
Obri ma obklopili a boli pripravení ma brániť.
-,, Nikam nejdem. Žiaľ, rozhodla som sa, a nikto moje rozhodnutie nezmení. A teraz vypadnite!"
Našťastie sa stiahli, no ani jednému mužovi sa to nepáčilo. Starec sa v momente otočil a čo najrýchlejšie kráčal tam, odkiaľ prišiel. Thor si ma ešte premeral pohľadom, no nechcel tomu veriť. A ten záhadný muž v zelenom plášti sa na mňa ešte záhadnejšie pozeral. No jeho ľadovo-modré oči neskrývali nič dobré. Chvíľku tam len tak stál, a zapojil sa k vojsku až posledný.
Povzdychla som si: ,,Tak to by sme mali,"